Prvý sezónny prieskum pasienkov medzi Malinným Brdom a Smrekovicou

Len nedávno sem hlavný Vetroplach z nudy (kvôli nemožnosti šliapať) zavesil rekapitulujúci článok o tom, kedy sa na Vetromagu počas predchádzajúcich 12 sezón objavil prvý „šliapací“ článok z rodnej hrudy slovenskej. Tak tu máte prvý taký z tejto sezóny. Má ale smutné prvenstvo: tak neskoro to tu ešte nebolo. Síce prvé provokačné fotky vešali miestni znalci po fejsbúkoch už v polovici decembra, ale potom prišlo brutálne oteplenie s dažďami aj vo vyšších polohách. Našťastie sa teploty na kopcoch dostali pod nulu okolo štedrého dňa a o nejaké dva dni aj dole v kotlinách. Nížiny sa nerátajú. A zrazu tu máme prachové orgie bez podkladu a v poriadnych sklonoch lavínovú trojku. Toľko rekapitulácia pre budúce sezóny a generácie.

Takže keď dnes vetry a mraky dočasne a čiastočne odtiahli, som sa konečne vybral na obhliadku veľkofatranských pasienkov za Malinô Brdo. Pekne z Hrabova po zjazdovke - a pekne pešo až hore ku vlekom, sakra! Dobrá hodinka z Rybárpoľa od vlaku. Lebo stredisko zasnežovaním zachraňuje situáciu zatiaľ len hore pri vlekoch. Najviac ma strašilo to, že snehu s výškou akosi nepribúdalo.

Zjazdovky na Maline boli zatiaľ viac trávnaté ako snežnaté, Plus sneh poriadne ufúkaný do krehkých dosiek, na zjazd poriadny hnus. Až hore som ani nešiel, aby som zbytočne neprenášal cez les na Vtáčnik. Ale traverz pod Vtáčnik, do ktorého som odbočil, bol na moje prekvapenie dobre vysnežený aj v hustom lese. Po napojení na cestu zo Sedla pod Sidorovom už jedna báseň – aj keď bez podkladu a palice ďobali do hliny. Aj šutrík sem – tam škrtol.

Lúky pod Šiprúňom: rozprávková zima. Síce na temenách a na svahoch, otočených na sever a západ, zasa dosky ubité vetrom, ale na východnej expozícii parádnych zo 30 cm prašanu. Dal som si jedno kolečko s prvými nesmelými oblúčikmi na krátkom úseku. Pomedzi trávu sa dalo štrikovať bez škrtania, dalo by sa tu stráviť pár hodín, aj keď by bolo treba častejšie točiť hore - dole.

Medzi Šiprúnskymi sedlami klasické záveje, aj meter vysoké, potom až na Smrekovicu komfortné obojsmerné koľajničky – je jasné, odkiaľ teraz ľudia vyrážajú na hrebeň. Nad vojenskou zotavovňou snehu dosť aj na skratku lesom, len na posledných metroch voda z prameňa ešte tečie po chodníku, tam vidno ako je málo snehu a že je bez základu.

A pretože som zistil od miestnych, že cesta na Podsuchú je asi do polovice lyžovateľná, emigroval som po nej. Vyzúval som pri turistickom prístrešku, zhruba pri tabuli oznamujúcej „už len päť kilometrov na Smrekovicu“. Potom ešte 30 minút pešovania (od najvyššie položených chatiek smerom dole bola cesta už nasolená) a už som stepoval na zastávke pri hlavnej. Lepšie ako z Malina dole do Rybárpoľa.

Rišo Pouš