Predjarná pohodová cyklostovečka Turčianskou kotlinou

Hurá, jar už cítiť, už už uuuž tu bude! Dole na nížine ju už isto dofúkol južný vietor spolu s bocianmi pred týždňom, dvoma, ale tu vyššie v kotlinách sa ešte hanbí naplno prejaviť, ešte je to len také rozpačité predjarie. Noci ešte primrznuté, ale dni modré a slnko už má silu, aj vtáctvo už piští a vreští, každý deň hlasnejšie. A nevídali – po neviem akej dobe hlásia predpovede pekný celý víkend – to treba využiť!

Ale napodiv, neťahá ma to na lyže, aj keď si viem predstaviť, koľko modrobielych fotiek zaplaví fejsbúky podvečer. Dole snehu málo, už treba aj trochu nosiť, bez auta ešte o kus viac, a narazené rebrá z Leteckej stovky aj keď mi nebránia v pohybe - no pohodlné to nie je. Takže ani na pobehovanie na pešo by to ešte nebolo. Aj snehy tam kde sú, väčšinou sú betónové, hrkotať niekde po hrebeni sa mi nechce, počkám si na ozajstné jarné firny.

Takže čo? No jedine asfalt! Tichých okresiek máme v Turci dosť, ide sa na prieskum, kde aké nové výtlky po zime rozkvitli. Posypu na krajniciach dúfam už nebude príliš. A má fúkať južák, takže program jasný: na úvod smer juh po rovinkách a nazad kopčeky, s vetrom do chrbta. Ešte počkám, kým ortuť teplomera vylezie čo najvyššie do komfortnej červenej zóny a pred desiatou už štrikujem tichšími uličkami Martina, vyhýbajúc sa premávke na hlavnej:

Frajerím síce v trojštvrťákoch, ale hore svietim do okolia v mojom krikľavom Cabriu . To nosím najmä v zime, ale teraz pod ním takmer nič nemám, je to super kúsok aj na takéto prechodné časy. Chvíľu som síce váhal, či som nemal vziať dlhé rukavice, ale vzduch aj telo sa rýchlo zohrievajú. Na úvod do Koštian je to síce kúsok po hlavnej, ale potom rampy a predsa len nejaký ten kopček na rozdýchanie cez Trebostovo a Trnovo. Z Petra do kopca poriadny zľava bočák, čiže južák:

Hádami najväčší kaštieľ v Turci svieti na zákrute do ďaleka, z kopčekov za jeho koniarňou vychutnávam prvé výhľady na východ k Veľkej Fatre, ale sú ešte také zakalené a rozmazané protislnkom. Prudké zhupnutie cez Trnovo, ešte kopček do Valče a krátky, rýchly prešvih po rovine, cez Benice do Príboviec.

Znovu zdrhám z hlavnej, poza kostol a cez ďalšie rampy, na veľmi peknú cestu po hrane terás nad tokom Turca. Začína krátkym stúpaním (v podstate cez park), okolo kaštieľa Rakovských a spomedzi domov sa vynára za cintorínom, kde zase stojí Rakovských pohrebná kaplnka s hrobkou. Zemianskych rodov a ich pamiatok je proste v Turci požehnane.

Ďalej sa cesta príjemne vlní po okraji polí a hrany terénu – dúfam len, že nebude moc zablatená traktormi (nebola). Vpravo dole v nive to zúrivo šteboce, život sa tam prebúdza do jari, škoda nepostáť a nezapočúvať sa. NPR Turiec, to je zas jedna rarita minimálne európskeho významu, so svojimi mokraďami, neregulovaným tokom a pestrosťou života ako niekde v dažďovom pralese:

Míňam ekofarmu Lehotka, kde sa dá skoro hocikedy nakúpiť priamo „zo zdroja“ syr, jogurt, žinčica a iné fajnoty, ale dnes ma tu najviac zaujíma čistota asfaltu. Vyhovuje, sucho je. Ďalšie kone sa na mňa škeria spoza ohrady na ranči vo Valentovej a o chvíľu už pred Socovcami rozmýšľam, či doprava po normálnej, alebo doľava po nenormálnej cezpoľnej asfaltke do Blažoviec. Hádžem nakoniec ľavý blinker – cesta síce nič moc, ale pomaly sa prebojujem. Budú výhľady a nula áut.

Tak som sa úspešne vyhol ďalšiemu úseku hlavnej cesty (aj keď po najhoršej gravelovej vložke celej trasy, nejaký kus euroasfaltu by sa tu zišiel, ako vidno tu hore). Rampy do tretice a v Moškovci začína ďalšia moja obľúbená okreska cez Laclavú, Ivančinú, Dvorec a Veľký Čepčín (krásne názvy, že?). Vlní sa príjemne stredom kotliny, čiastočne popri Turci a neskôr po nízkych pahorkoch, je tu božský pokoj aj v strede týždňa, len sem – tam traktor. Ale fičí oproti ten južák miestami až zúrivo. Všade sucho, len na lúkach ešte zvyšky rozliateho Turca:

V Dubovom si dám pár metrov zachádzočku – vymeniť vodovodku v bidóne za miestnu veeeeľmi dobrú minerálku - kyselku. Je ich tu cestou do Budiša viacero takých, táto je aj poriadne výdatná. Priamo na lúke pri Turci.

Potom už nazad a hore dedinou – mám v pláne objavovať cestu cez Požehy, tam som sa ešte na cesťáku nedostal, a ani si nepamätám, či som tade niekedy vôbec išiel. A paráda – tu ten eurofondový asfalt leží, a nie dlho. Popri rybníkoch síce zase šotoliny kus, a potom asfalt už hrubší, ale vietor konečne viac do chrbta, zajace sa klbčia, srnky pasú a škovránky spievajú. Idem v ústrety bielemu fliačiku Krížnej na horizonte modrej Veľkej Fatry.

Pred Dolnou Štubňou sa úspešne napájam na mne dokonale známu cestu s hrubým asfaltom, kde viem, že ku koncu budem musieť obísť pár jám, ale to je pohoda. Hlavne sa konečne otáčam k slnku a vetríku chrbtom, začínam sa vracať domov a pre zmenu musím často brzdiť, ako sa mi fičák opiera do chrbta. Aby som to mal správne historicky – etnografické, cez Diviaky sa premotávam tiež malou sľučkou popri Platthyovskom kaštieli. Priamo na odbočke k nemu je ďalší kaštieľ (Tarnóczyovský), prerobený na hotel, keby čosi:

Skok cez vynovenú „šesťdesiatpäťku“ a cez Turčiansky Michal nabieham symbolicky do východnej časti kotliny, pod Veľkú Fatru. Začnú serióznejšie (také jedovato klasikárske) kopčeky na ceste SNP. Chcelo by to ľahšie prevody, alebo skôr lepšie nohy. Aj v jednom z najmenších slovenských okresov zúri zbesilá suburbanizácia, a hneď ako miniem jeden takýto areál, kde budú ľudkovia žiť nasledujúce desaťročia v podstate na stavenisku a ďaleko od všetkého, začínajú tie  výhľady:

Mošovce, to sú krásne, staré aleje a Ján Kollár, samozrejme :-) Replika jeho rodného domu je ale trochu bokom, líznem len kaštieľ a park, ktoré patrili najmocnejšiemu turčianskemu rodu Révayovcov a vnáram sa do tých alejí. Smerom do Blatnice do kopca, samozrejme :-)

Tu je to už obľúbená cyklotrasa, aj čas pokročil cez poludnie, tak stretám postupne prvých víkendových električkárov – už im nie je zima na baterky. Doobeda som stretal len ozajstných cyklistov. Fičím prudko dole do Blatnice, aj ďalej budú tie stúpania z mojej strany také milosrdnejšie a zjazdy prudšie, až na výnimky:

Prvé odvážne muchy, asi ešte trochu dezorientované, sa mi otĺkajú o prilbu. Prejazd Blatnicou nie je ani tak o kaštieli (aj keď pri jednom odbočujem), ale skôr o pekných, zachovaných a zrekonštruovaných olejkárskych domoch a ich sýpkach naproti cez cestu:

Za Blatnicou najkrajšia časť cesty SNP, okorenená hradom, Tlstou, Pekárovou, novým asfaltom, ale doprznená zase jedným takým suburbánnym Hlupákovom v Sebeslavciach. Krajina stále taká predjarne sivá, ale nebo vpredu už zoslivkovelo a onedlho sa štverám v ústrety Lyscu a prvej cyklorozhľadni, akých tu zopár vyrástlo len pred pár rokmi. Tam to žije, okolo cesty plno áut.

Dole v Necpaloch, po úspešnom dobrzdení známej „cintorínskej steny“ je to na rozdiel od Blatnice až o štyroch kaštieľoch. Jeden zanedbanejší ako druhý, tretí tiež nič moc, aspoň že ten štvrtý je vyčačkaný. Inak na miestnom cintoríne je pochovaný Banjamín Franklin a nie je to náhoda :-) Čo asi ale žiletkára viac zaujíma, je kvalita podkladu a tá je tu (aj všade na okolí) viac ako dobrá.

V Belej som rýchlo (popri ďalšom Hlupákove a ohradenej farme) a stále idem po peknej ceste podhorím. Za Belou prichádza tá výnimka, lebo kopec do Jasena je nemilosrdný najmä z tejto strany, aspoň teda sklonom. Ešte si pamätám, ako som sa tu lámal na prvom svojom triatlone, ale to sa vtedy okolo na lúkach ešte pásli dinosaury, nie srnky ako teraz. Hore pri rozhľadni plnka, tak si fotím od značky Jaseno v jame a žiarivo bielu Krivánsku Fatru na horizonte:

Kamenného pána dr. Jessenia dole v dedine len letmo pozdravím – je to prudko z kopca, tak sa veziem. Vietor ma poriadne posúva, ale v zjazdoch mnou aj trochu pohadzuje, treba to mať pevne v rukách. Kopček ponad Kalníky ani nerátam, pri ďalšej rozhľadni nestojím a rovno fičím, s výhľadom už na Martin, dole do Sklabine. Tam zas na každom druhom dome tabuľa, kto všetko tu mal sídlo za povstania. A na konci dediny posledný seriózny kopček, okolo Sklabinského hradu:

Popod hrad, z Podhradia, cesta tienistou, vlhkou dolinou, ešte so zvyškami snehu na svahoch, ale cesta suchá, už sa práši, a to zima stále neskončila. Až mi vyschlo v ústach z toho sucha, tak ako sa do Štiavničky rútim popri nevkusných milionárskych haciendach a popri ďalšom bývalom révayovskom parku, ubrzdím pri prameni a mixujem v bidóne hornotučiansku s dolnoturčianskou minerálkou. Chutí to fajn:

Potom mi je cestou do Sučian trochu smutno, lebo vidím, ako za obeť ľudskej hlúposti padá jedna pekná, stará aleja, zrejme bez náhrady. Aj tu sme sto rokov za opicami – stačí sa ísť pozrieť na Moravu, tam je to už opačne. Už ma trochu pichá za krkom, ešte je telo nezvyknuté na takéto polohy. A kvôli časovkárskej geometrii tej mojej kosačky ma viac bolia ruky ako nohy, ale ešte je to pohoda.

V Sučanoch na hlavnej zase zrýchlim, ale len aby som sa prešmykol cez Váh a popri derivačnom kanáli „do Kanady“. Lebo cestu domov si nadstavujem popod úpätia Malej Fatry, popri známom turčianskom Ontáriu – poloprírodnej vodnej nádrži, obľúbenej v lete na kúpanie. Žilo to tam ale aj teraz.

No a záver mám samozrejme naštelovaný tak, aby som si v telke vychutnal tie najdramatickejšie, posledné kilometre „Primavery“ Miláno – San Remo. Ale pohľad na hodinky mi ešte hovorí, že musím svoju Primaveru nadstaviť ešte o jeden krátky, klasikársky kopček, také malé Poggio, aby som to zaokrúhlil.  Vychádza mi to symbolicky takmer presne na hranici Martina a Vrútok, tak spokojnosť, ani bývalý kamarát nebude mať blbé reči :-)

Potom už môžem spokojne vyložiť nohy a pri piškótach pozerať, ako sa trápia profíci. Škoda, že to ani tentokrát Petrovi nevyšlo, keď to doobeda tak pekne vyšlo Petre. Ale prvá jarná stovečka padla, sobota na parádu využitá - môžem začať premýšľať, čo s nedeľou.

Rišo Pouš