Piz Bernina 4049m: výstup cez Biancograt

Piz Bernina (4049m) je najvýchodnejšou štvortisícovkou, najvyšším vrcholom tzv. Berninských Álp a zároveň aj najvyšším vrcholom a jedinou štvortisícovkou Východných Álp. Nachádza sa v juhovýchodnom Švajčiarsku na hraniciach s Talianskom. Najľahší výstup na vrchol vedie hrebeňom Spalla (obtiažnosť II., PD). Na tento hrebeň sa dá dostať z talianskej a rovnako aj zo švajčiarskej strany. K výstupu je hojne využívaná chata Marco e Rosa (3609m.) Zo švajčiarskej strany vedie prístupová cesta skalným hrebeňom Fortezzagrat a potom ľadovcovým balkónom Bellavista. Táto trasa nie je obzvlášť technicky náročná (II. UIAA), problémom je dĺžka a prechod ľadovcom s trhlinami.

Toľko normálka. Na Berninu však vedie ešte jeden veľmi často používaný výstup: Biancograt. Aj keď sa tu už nedá hovoriť o normálke a obtiažnosťou je tento výstup už skôr horolezectvom ako VHT je veľmi obľúbený a každoročne sa o neho pokúša množstvo ľudí. Moje prvé leto v Engadine som strávil nad týmto problémom zopár dní a výsledkom je tento článok. Rozdelil som ho na dve časti: Prvá bude akýmsi praktickým sprievodcom a druhá bude reportom zo samotného, konečne úspešného pokusu.

1: Pontresina 1800 - Hotel Roseg 2000 - chata Tschierva 2573

Východiskom pre tento výstup je Pontresina neďaleko St.Moritzu. V Pontresine je možnosť nechať auto len na platených parkoviskách. Prvou etapou výstupu je mierne stúpanie po štrkovej ceste údolím Val Roseg k hotelu Roseg Gletscher. Z Pontresiny je to síce len 200 výškových metrov, ale zato dlhých 7 kilometrov. Je tu síce aj možnosť nechať sa vyviezť konským povozom za 18 frankov na osobu, ale pripravte sa, že o moc rýchlejšie ako peši tie kone nejdú :)

Pred hotelom je odbočka na turistický chodník (pred mostom), vedúci k chate Tschierva. Oficiálnej základni pre tento výstup. Od hotela treba rátať s cca dvomi hodinami výstupu, s nabaleným batohom a topánkami, na ktoré sa dajú pripnúť rýchloupínacie mačky.

2: Chata Tschierva 2573 - Furcla Prievlusa 3430

Z tejto chaty vyráža drvivá väčšina záujemcov o tento výstup. Zvykne sa nastupovať skoro ráno, ešte za tmy. Po zosuve pôdy bol chodníček presmerovaný v traverze úpätia Morteratschu trochu vyššie. Chodník je značený skalnými mužíkmi, na začiatku aj farebným značením (bielo-červená), kvôli lepšej orientácii v tme sú na kľúčových miestach odrazky. 

Záver chodníka pod sedlo Prievlusa už nie je značený takmer vôbec, len sem-tam skalný mužík. Tu už musíte byť pripravení na improvizáciu a postup po skalnej suti a ľadovcom vyhladených skalných platniach.

Mačky treba obuť hneď na začiatku ľadovca (foto), ráno býva tvrdo... Výstup do sedla vedie strmým firnovým svahom, je možné použiť aj skalný variant vľavo (foto). Firnový variant je rýchlejší. Oceľový variant je bez oceľového lana, sú tam kramle a oceľové tyče s okami (foto). Obe cesty sa rozdeľujú po prekonaní okrajovej trhliny (foto).

3: Fuorcla Prievlusa 3427 - Piz Bianco 3995

Zo sedla Prievlusa pokračuje výstup ostrým skalným hrebeňom. Hneď na začiatku po traverze vpravo nasleduje komín, lezecky asi najťažší úsek výstupu. Potom sa cesta kľukatí po hrebeni. Skalné bloky sa obliezajú zľava i sprava. Pokiaľ je skala bez snehu a ľadu, tak orientácia podľa istiacich bodov je pomerne jednoduchá. V prípade, že je na skale sneh a ľad, musíte sa spoľahnúť na stopu. Ak napadol čerstvý sneh a nie je vidieť žiadnu stopu a ste tam prvý raz... máte problém.

Najrýchlejšia a najpoužívanejšia trasa odbočuje v hornej časti zo skalného hrebeňa vľavo a mierne klesajúcou exponovanou rampou vás privedie na strmý ľadovec (foto). Preistený je aj variant až na koniec skalného hrebeňa, končiaci krátkym zlaňákom. Ten je však určite dlhší. Stretol som tam horských vodcov, ktorí ho akurát zaisťovali s tým, že klientov na ľadovci istiť dobre nemôžu na rozdiel od skalného hrebeňa.

 

Potom ako sa dostanete strmým ľadovým svahom popri skalnej stene na hrebeň, ste už vlastne na samotnom začiatku Biancogratu. Tento ľadový výšvih považujem za jedno z kľúčových miest. Je dôležité aké sú tu snehové podmienky. V prípade tvrdého vodného ľadu hlavne zostup dokáže potrápiť. Na hrebeni už stojí medzi vami a Biancogratom len jedna výrazná skalná veža. Bežne sa chodí popod vežičku vľavo, ale v prípade vodného ľadu alebo nestabilnej snehovej pokrývky sa odporúča ísť po hrebeni vežičky. Išiel som viackrát oba spôsoby a radšej mám ten ľadový. Je rýchlejší, aj keď môže byť aj nebezpečnejší. Toto leto práve na tomto mieste na tvrdom ľade spadla dvojica naviazaná na lane, zahynuli obaja...

 

 

 

 

Po prelezení alebo oblezení skalnej vežičky už konečne prichádza na rad samotný Biancograt. Tu rozhodujú o obtiažnosti podmienky. V prípade tvrdého firnu až ľadu je samozrejme najnebezpečnejší a treba si dávať pozor. Na hrebeni toto leto nebolo veľa prevejov. Zaujímavú skúsenosť som mal v snehovej fujavici, aj pri zlej viditeľnosti je totiž možné hrebeň vyjsť aj zísť dole.

 

 

 

 

4: Piz Bianco 3995 - Piz Bernina 4049

 

Tento posledný úsek na ceste k vrcholu je zároveň aj najťažší a najnebezpečnejší. Minimálne z pohľadu lezca, ktorý je sám. Na skalnom hrebeni je samozrejme dostatok istiacich bodov, hlavne na tých najťažších miestach. Na dvoch miestach sú zlaňáky, na prvom sa zlaňuje asi 15 metrov a na druhom cca 10 metrov. Trasa vedie prakticky stále po hrebeni, len na začiatku sa dá niečo pretraverzovať z ľavej strany. Počas pekných letných dní, keď sa o výstup pokúša veľa ľudí, tu môže byť zápcha, treba s tým počítať. 

 

 

 

Záverečný hrebeň počas môjho úspešného výstupu. Šípka ukazuje zlaňák. 

 

Samozrejme v tejto výške je skala málokedy čistá a suchá a tak treba počítať s mixovými podmienkami a s tým, že budete liezť s mačkami po skale. Chodenie s mačkami po skale je veľmi špecifická vec a je určite nežiadúce sa s ňou prvýkrát stretnúť práve tu... :)

 

 

 

 

Po prekonaní vzdušného hrebeňa a druhého zlaňáku nasleduje posledný výšvih a ďalej ešte kúsok po exponovanom hrebeni na vrchol. Expozícia vyžaduje maximálnu koncentráciu až do samého konca. Až budete sedieť na vrchole, tak si uvedomíte, že ste si museli dávať pozor a sústrediť sa od chaty až na vrchol. Oddychové miesta tam prakticky nie sú. O tomto výstupe sa hovorí aj ako o najkrajšej trojke v Alpách. Podotkol by som, že je to zrejme aj najťažšia trojka, na akú sa vyberajú také masy ľudí... Drvivá väčšina ľudí z vrchola zostupuje na druhú stranu hrebeňom Spalla. Ten je ľahší ako Bianco a dá sa tu prenocovať na chate Marco e Rosa (rezervovať!). Ak máte dobrú kondičku a dobrý čas na vrchole, tak môžete stihnúť ešte zostúpiť až dole hrebeňom Fortezza na Morteratschgletscher alebo prísť k hornej stanici lanovky Diavolezza.

 

 

Sám na Biancograte 19.09.2013 (report z konečne úspešného výstupu)

O pol siedmej som vyrazil z chaty Tschierva. Bolo už vidno. Ráno som nestretol nikoho. Personál ešte spal a dve dvojky idúce na Roseg vyrazili oveľa skôr. Pozrel som do slabnúcej tmy a videl som blikajúce svetielka v smere ich výstupu. 

Predpoveď na dnes bola dobrá. Po niekoľkých dňoch škaredého počasia sa malo zlepšovať. Zatiaľ tomu nič nenasvedčovalo. Bolo zamračené, fúkal vietor a poletovali kvapky. 

Vyšliapal som strmými serpentínami ku zaistenej skalnej stienke vedľa vodopádu nad chatou. Zopár rýchlych, už nacvičených krokov po železných stupienkoch a schádzam dole z chodníka. Hneď nad reťazami traverzujem cez potok vpravo a pokračujem skratkou: mierne stúpajúcim traverzom v smere výstupu. Na chodník sa pripájam opäť pri ďalšom potoku pod vodopádom. Táto skratka, ktorú som si vymyslel počas mojich prieskumných potuliek, mi ušetrí kopec sily a vari 15 min. času. Nájsť ju však na prvý raz s čelovkou na hlave a za tmy by bol veľký problém a preto ju v sprievodcovi ani neodporúčam.

Pokračujem traverzom. Na niekoľkých miestach sú tu reťaze. V závere traverzu schádzam suťou dole na ľadovec. Ten však iba líznem a už si to mierim strmo hore k ľadovcu pod sedlom Prievlusa. Počasie je stále mizerné...

Kvôli tomuto pokusu som sa včera večer po robote v hoteli Roseggletscher vybral na chatu. Síl na konci sezóny už nie je na rozdávanie a chcel som si to trošku poistiť. A teraz to počasie... Hore ma čaká kopec nového snehu a... Budem tam sám. Úplne sám. Priznám sa, to som nečakal. Celé leto tadeto tiahli zástupy ľudí. Rátal som s tým, že nejaká dvojka predsa len pôjde a že aspoň trošku šliapnu stopu. Ale zase na druhej strane: Sám na štvortisícovke - cenný zážitok... By to bol.

Začiatok ľadovca. Obúvam mačky. Napijem sa. Zbytočnosti nechávam pod kameňom. Počasie stále zlé.

Stúpam hore do sedla. Už to mám nacvičené, okrajová trhlina je zasypaná. Tu dole ešte nie je veľa čerstvého snehu, ide sa celkom dobre. 

Prichádzam do sedla. Dvihnem hlavu a... Rovno predo mnou stojí stan a pri ňom dvaja chlapi. Zbadali ma zrejme skôr ako ja ich.

Vietor plieska stanom, je mi hneď jasné, že veľa v noci nenaspali.

Hovorím na nich nemecky oni na mňa anglicky. Konverzácia nič moc. Zrazu sa jeden z nich spýta po slovensky: "Nie si náhodou Slovák?!" 

"Som, ale ako si na to prišiel?" pýtam sa.

"Podľa tej čelenky s logom Alpenvereinu, tú nosí pol Slovenska!" :)))

Po krátkom rozhovore sa lúčime s tým, že sa ešte uvidíme. Pôjdu po mojich stopách. 

Vyrážam, aby som zbytočne nevychladol. Prichádza na rad mixové lezenie zo sedla Prievlusa. Sneh našťastie trošku stvrdol a tak to celkom pekne ide. Leziem už úplne iným tempom, ako keď som sa s týmto úsekom zoznamoval asi pred mesiacom. Dnes som tu štvrtý raz. Na tento pokus som si po predošlých skúsenostiach zobral čakany do ľadu a hliníkové motyky som nechal doma. Ako váhovú kompenzáciu som 55-metrové tenké lano vymenil za 20.metrové... Uvidím či bude stačiť.

V sedielku nad rampou (foto) odbočujem z hrebeňa. Od Prievlusy už šliapem stopu natvrdo. Bez predošlých kontaktov s hrebeňom by som tu tento pokus asi skončil...

Nasleduje exponovaná rampa. Hlavne na začiatku je expozícia výdatná.

Prichádzam k ľadovcu. Ide sa celkom dobre. Spomínam si na pokus po suchej skale. To som išiel tento úsek bez mačiek.

Vyliezam na hrebeň a tu začína problém s čerstvým snehom. Prešliapavanie stopy. Idem popod vežičku a vyliezam znovu na hrebeň. Našťastie je trochu vyfúkaný, takže sa prebáram len niečo pod kolená. Počasie je stále zlé. Vietor, mraky, sem tam kvapky. 

 Až v hornej časti hrebeňa začína presvitať pomedzi mraky modrá obloha. Tak predsa by sa malo zlepšiť, predpoveď bola dobrá, len sa to trošku posunulo.

Vychádzam na Piz Bianco (3995m). Mraky sa roztrhali a postupne miznú. Vietor však neustáva.

Po krátkej pauze začínam liezť. Traverzujem hrebeň. Snehu je tu veľa, ale nie je dosť tvrdý. Miestami čistý prašan.

Prichádzam ku hrebeňu, je to stále ťažšie traverzovať ho v týchto podmienkach. Kúsok po hrebeni idem štvornožky. Tu mi boli mačky aj čakany nanič. Pri pohľade vpravo mi nie je moc dobre. Ľavá strana je na tom len o kúsok lepšie.

Dostávam sa za miesto, kde skončil môj posledný pokus. Vtedy tu bola riadna chumelica.

Traverzujem k vežičke. Kopec prašanu na skale. Motykami sa v ňom prehrabujem a snažím sa ísť na istotu...

Vežička. Pohľad vľavo dole a je mi jasné, že to zliezať nebudem. Vyleziem hore, nakuknem na druhú stranu (auuu...), rýcho sa stiahnem naspäť. Čo teraz?!

Času mám kopec, návrat je jasný ale tento hrebeň bude asi nad moje sily. Stojac v stene pod hrebeňom rozhliadam sa po ňom a dumám: ako tu sakra nájdem zlaňák, keď je všetko pod snehom?!

Čistím rukami skalu a snažím sa nájsť aspoň nejaký zub, kam by sa dala dať smyčka. Vtom mi padne pohľad na tenkú červenú nitku trčiacu spod snehu. Zahrabem rukavicou a dostávam sa ku smyčke a zlaňáku. Super! Hneď sa doňho cvaknem a sadám si. Napäté svaly na nohách si môžu vydýchnuť. Vytiahnem lano a... Čo teraz? 10 metrov je málo a ako sa dostanem naspäť?

Rozhodujem sa rýchlo: Lano priviažem, 20 metrov bude stačiť a ďalej pôjdem bez neho, pri návrate sa tu aspoň budem môcť zaistiť.

A ak mi ho bude treba neskôr?... Tak to bude koniec pokusu.

Zlaňujem dole a obzerám si, čo ma čaká naspäť. "Tento úsek naspäť je už štvorka!", povedal mi neskôr jeden horský vodca.

Vietor fúka ďalej ako besný. Sneh zvírený pri čistení skaly ma oslepuje. Pri každom opatrnom kroku ďalej si hneď predstavujem, ako to budem zliezať naspäť. Prichádza najexponovanejšie miesto za najvyššou vežičkou. Neveriacky pozerám na to, čo ma čaká. Skala je pokrytá snehom. Po prvom nemilom prekvapení si uvedomujem: "Však to nemá byť ťažšie ako 3+!!!"

Rukavicou opatrne čistím skalu a nachádzam borhák. Cvakám si smyčku a čistím ďalej. Nachádzam hrubú reťaz. Už mi je to jasné. Pôjde to. Nasledujú neisté kroky. Tu je expozícia na obe strany maximálna...

Posledná vežička. Spoza nej už vykukuje záverečný výšvih. Ten by už mal byť v pohode. Ale dostať sa na ňu nie je v pohode. Cvaknutý do dlhej smyčky očistím skalu, vyleziem hore, zleziem dole, pozriem vľavo dole.... eeee, odcvaknem sa z borháku a leziem znovu. Tentoraz až hore. Zostup na druhú stranu je zase zlý. Nevydýchnem si ani na chvíľu. Priliezam k niečomu, čo vyzerá ako zlaňák. Cvaknem sa do dlhej smyčky, zleziem na plošinu a nakloním sa dole.

Druhý zlaňák. Neveriacky pozerám dole. Tak toto nezleziem. To je prvé čo ma napadlo. "Čo ďalej?!"

Spojím smyčky? - málo, vrátim sa po lano? Blbosť.

Tak tu sa otočím... Rozmýšľam a pozerám dole na kolmú, asi 7-8 metrov vysokú stienku. Je tam viacero dobrých chytov, ale všetko to je pod snehom. 

"Doskočisko je celkom dobré!" analyzujem, prípadný pád by skončil na miernom svahu pod stienkou 

"Za pokus to stojí, skúsim zliezť!"

Zliezam pomaly. Opatrne. Čistím skalu. Jeden Nomic kolo krku a druhý na sedačke. V závere dochádzajú chyty, chcem ísť na istotu. Zapáčim čakan do trhliny a zavesím sa naň - drží. Hurá, som dole!!! Uff...

Leziem záverečný výšvih. Do posledných metrov sa musím sústrediť. Na vrchole fučí, až kúsok pod ním nachádzam trošku závetria. Fotím výhľady. Dvojku na Rosegu. Disgrazia ma už čaká na zimu :) Hrebeň Spalla vyzerá v pohode.

Občerstvím a vyrážam nazad. Naozaj si vydýchnem až na Piz  Bianco. Tu sa rozložím a oddychujem. Stálo ma to kopec síl, ale šlo to. Nabudúce to už bude pohodička... :))

Slováka s Čechom stretávam až pri zostupe Biancogratom. S tými ťažkými batohmi a stanom to je iné sadomaso. Až o pár dní sa dozvedám, že sa k chate Marco e Rosa prebojovali o ôsmej večer. Chata už bola zavretá, ale je tam winterraum.

Zliezam skalný hrebeň nad sedlom Prievlusa. Celú sezónu som počúval hlasy o tom, ako sa tento výstup chodí len jedným smerom, že naspäť sa nezostupuje a že samému sa to nedporúča v žiadnom prípade. Takmer som tomu uveril. Sám na druhej strane, na ľadovci s trhlinami by som nebol o nič bezpečnejší... 

Zliezam v pohode dole. Som tu už štvrtýkrát, mám to už pekne nacvičené.

Bol to úžasný zážitok. Po 15 rokoch konečne opäť na štvortisícovke. Jedenástej.

M.Bartoň