Permoník Ultra

Tak nazval hlavný páchateľ Paťo Mikuš druhé tohoročné (a celkovo štvrté) kolo šialenstva so spoločným menom Slovenský Ultra eXtrém, čiže SUX ( stránka tu ). Poriadna partizánčina a pankáčina, tentokrát na severe Volovských vrchov. V povinnej výbave bola len mapa v smartfóne, dopredu bol známy len štart a že budú nejaké dve občerstvovačky. Strašné rozmaznávanie inak – praotec tohto športu na Slovensku Johnny Pristach na Strážovskej motanici 2016 krmelce ZAKÁZAL a vraj bol vtedy aj nasrdený na Majciho, ktorý jeden na vlastnú päsť na Boškovie laze spravil. Vtedy sa používali ešte mapy a gpská, teraz vraj by tomuto blázneniu pristal pekný slovenský názov SNP – smartfónové navigačné preteky. Tak som v piatok večer povstal (symbolicky v deň praotcových narodenín), natlačil batoh zlepencami, čelovkami a chémiou, sadol do posledného odporúčaného vlaku a pred polnocou som sa už mrvil na staničke v Olcnave aj s tridsiatimi podobne postihnutými.

Stanička taký nápor zažíva asi len v deň vyplácania sociálnych dávok v blízkej Spišskej, ibaže nie pred polnocou. Teraz sa fasovali gps-trackery a kontrolné karty plus posledné rady - ako tá o ostrostrelcoch (pri nejakej z kontrol), ktorí vraj ale o nás vedia. Každý však skôr čakal, kam bežať. Keď Paťo 10 minút po polnoci zahlásil „Bielovodská dolina“, bolo odštartované. Neviem ako iní, ale ja som vyrazil so zámerom zas raz vystúpiť z komfortnej zóny, spoznať lepšie túto časť Volovských vrchov a potrénovať osobný navigačný nezmysel. A na úvod sa moc nenamočiť. Počasie vyzeralo ideálne – dažde skončili, front sa rozpadol, sobota mala byť slnečná a teplota jesenne príjemná.

Takže nasleduje čo? Nebojte nič, popis priebehu isto nie. Ani keď toto píšem, ešte poriadne neviem, kade som sa motal. Takže iba zopár dojmov, hejtov a možno aj nejaký ten fakt sa nájde. Zásadné je, že Paťovi sa muselo veľmi často čkať a na občerstvovačke aj v cieli sa zdalo, že si od prichádzajúcich udržiaval ostražitý odstup. Na druhej strane – na takéto akcie chodia len otrlí ultráši, ktorým je už normálna stovka málo, hľadajú nové výzvy a „trocha diskomfortu“ ich nevyvádza z miery. Prekvapení boli možno tí, ktorí dobre nepoznajú Paťov „vkus“ pri tvorbe tratí a umiestňovaní kontrol. Lebo ak používate mapu, názov nasledujúcej kontroly „štôlňa, ktorá nie je na mape“ dokáže trochu zneistiť, že?

Zatiaľ sme sa asi všetci optimisticky snažili vyhýbať potoku, ktorý si tiekol po ceste v tej doline. Šmakocinky ale prišli vzápätí, keď sa bolo treba dostať z doliny von – lebo sa medzitým zmenila na roklinu. A všade vo svahoch vetrom pováľané stromy. Pritom to bola len rozcvička. Olaf za kompjútrom isto už s úškrnom sledoval, ako pohyb gps-bodiek spomaľuje a schaosieva. Škodoradosť – najlepšia radosť, ale nikto nikomu predsa nekázal ísť po spádnici, že?

Druhá kontrola v Šarkanovej diere mi jemne pripomenula čosi, čo som len tak úchytkom začul (alebo si prečítal) zo skúpych informácií o tomto podujatí. Ale nevenoval som tomu príliš pozornosť, lebo že nachodíme v podzemí DEVäŤ kilometrov, to sa mi zdalo ozaj príliš málo uveriteľné. Až kým som sa (takmer po kolenách) nesnažil dostať k tomu šarkanovi domov. Tým dvojmetrovým účastníkom som nezávidel vôbec. A aj toto bola pritom len rozcvička, ale kto to vtedy vedel, že?

Okolo Poráča to bolo potom na chvíľu na pohodu. Aj preto, že stále bolo vidieť nejaké pohybujúce sa svetielka v diaľke. Len akosi iným smerom, ako som sa pohyboval. Ako zúfalo sa neviem navigovať, to som zistil, keď som už tretí raz predbiehal rovnakých ľudí. A čo bolo ešte horšie, zistil som aj to, že na ten displej poriadne nevidím. Najmä na vrstevnice. No, ešte bude sranda... Aj bola.

Začala tým, že v Starej Vode bol krmelec a Olaf sa každého pýtal, koľko kilákov už nabehal. Jasne som viedol – o štyri či päť? Po necelých tridsiatich! To mala byť výstraha, no nezabrala. Inak by som si dal trochu pozor a na Veľké sedlo (K5) by som išiel normálne po zvážniciach a nie takými skratkami, že som sa až divil, že som neskočil nejakému spiacemu macovi na hlavu. Aj skracovanie má mať svoje hranice a logiku – nemusí byť každá skratka „geografická“ (dlhšia, ale zato horšia cesta). Takže radšej nepriznám, za čo (zatiaľ) beriem plat. Ale zas – geograf neblúdi, len hľadá alternatívne cesty.

Najlepšie na tom bolo, že ako sa sklon zmierňoval, popadaných stromov pribúdalo. Takže na hrebienku medzi Veľkým sedlom a Zlatým stolom to bol asi „najkrajší“ úsek celej trasy (podľa Paťa isto). Spartan je šuviks oproti tomuto. Našťastie svitalo.

Potom konečne jednoduchý zošup k Tereziánskej štôlni – lebo za vidna a po vyholených stráňach, v doline po normálnej ceste. Za prebeh štôlňou (asi dva kiláky) Paťovi patrí pochvala. Druhý raz – dajme tomu. Ale tretí raz – to už viacerí vrčali a zuby cerili. Vyliezol som stade dobre pokrútený a mierne polámaný. Ale aspoň som vypol hlavu. Inak tam za štôlňou cvičili tí strelci – vedeli o nás, len či aj to, že každý im bude zavadzať až dvakrát...

Za odmenu nám šéfstvo nadelilo porciu kontrol v Smolníckej doline, nech si vychutnáme jej banícku históriu – klopačku, kostol, štôlne, kaplnku, kostol. Vôbec mi akosi nevadili asfaltové presuny. Taká ozaj oddychová pasáž, lebo od toho druhého kostola v Smolníckej Hute to bolo zas až kamsi do neba – na Lastovičí vrch. Tam som si už ale našiel normálne lesné cesty.

A zas dole, no smerom k cieľu. Lenže v nohách ešte málo kilometrov a v karte veľa neoznačených kontrol. Začínal som tušiť zákernosť, lebo krmelce mali byť dva. A kde spraviť najjednoduchšie ten druhý? No v cieli predsa! Tak aj bolo – inšpirácia Malofatranskou stovkou 2014 jasná! Užili sme si výhľad od kríža na Mníšek a davaj do cieľa teda – len z opačnej strany, zatiaľ.

Aspoň som sa poriadne najedol! No len stúpaj potom dlho a prudko, s plným bruchom! A aj ďaleko, až na Skalu nad Slovinkami – mapa mi ukázala vari nejakých 15 km. Telo už haslo, ale čo bolo horšie – hasol aj mobil. Nejako rýchlo ubúdali percentá z jeho baterky – a bodaj by nie, keď som ho mal v ruke 10x častejšie ako na bežnej stovke, kde končím so 60 – 70%. Takže: menej fotiť, zapnúť lietadlový režim a mozog, mobil preložiť baterkou k telu, do tepla. Lebo napriek slnku moc teplo nebolo. Našťastie Skalu trafiť nebol problém, krásna je:

Lenže to bolo za svetla a tušil som, že nasledujúca kontrola nebude posledná. Vraj „bezmenná vyhliadka“. Hej, ale aj bez cesty k nej. Našťastie blízko Skaly a tiež za vidna, švihom po krásnych horských lúkach. Ibaže baterka klesla na jednociferné hodnoty!

No nič, vytiahol som záchrannú chémiu, nech sú sily do záveru v nohách aj v hlave, mobil som vyťahoval tak málo, ako som si trúfol, aj to s malou dušičkou, či ešte ožije. S nádejou, že musím trafiť ten Ostrý vrch, ktorý je tesne nad cieľom a bude to isto už posledná kontrola, a tam prípadne niekoho počkám. Lesy, lúky, zvážnice, trafil som, hurá! Aj som sa dočkal záchrancov, takže smerom dole do cieľa to už bola radosť kráčať temnou nocou. Ufff, bolo to na hrane – keď som pichal mobil do zástrčky, hlásil JEDNO percento. Statočný výrobok!!!

Tááákže tak. Aj takto sa naberajú nové skúsenosti, po sto rokoch ultrášenia. Vďaka za tú možnosť. Aj za ukážku, ako sa dá s vari troma ľuďmi a jedným autom poriadne šialenstvo pre poriadnych šialencov spáchať. Klobúk dole, páchatelia! Lebo tento štýl vyžaduje obete na tej organizátorskej strane (zdá sa mi) oveľa väčšie. A na záver len pre poriadok – najmenej to mohlo mať 90 km a 5000 výškových, Václav Jarčuška prebehol trať ako prvý za 15:31, moje GPX je hore. Výsledky sú v galérii a TU . Komu by málo bolo, má ešte tento rok možnosť na Vianočnej bludičke , tam už ani krmelce vraj nebudú, no zima hádam poriadna. Sezóna nekončí, trénujme!

Rišo Pouš