Panská hoľa a Budnárka na modrobielo

Prvý februárový pondelok bolo hlásené posledné okno ako – tak pekného počasia, aj to len vo väčších výškach. Na väčšine územia sa váľali nízke mraky a hmly. Lenže namlsaní nedeľnou Mengusovskou dolinou ( TU ), nechcelo sa nám v mlieku plávať. Skituristicky populárne kopce nad Liptovskou Tepličkou sa síce zdali dosť vysoké, ale rozhodli sme sa až cestou a dobre sme spravili. V Tatroch už podľa výhľadov z auta nebolo také ažúro ako v nedeľu. Aj cestou sa po kotlinách váľali kadejaké sivoty, našťastie už v podhorí Kozích chrbtov nič, nad hlavou modro, okolo cesty bielo, žiarivo. Mala to byť viac socializácia ako skitúra, tak sme ani poriadne nevedeli kam dôjdeme a kde to otočíme, že podľa počasia, podmienok a nálady. Výhoda začiatku poza vleky na Smrečinách ale taká, že známa cesta dolinou smerom pod Panskú hoľu umožňuje šliapať aj trom vedľa seba. A sklon mierny, takže je to na vykecávanie. Tak sme aj začali:

Ozaj parádna „zjazdovka“ to bola, aj nejaké stopy po menčestri na nej, takže ju isto aj mašinou prebehli. Poriadne nesnežilo už dlho, tak aj do viacerých domorodých odbočiek stopy naťahané a vyleštené - preskúmame nabudúce. Mrzlo fajne v doline, ale na slnku sme sa rýchlo pozohrievali, joj paráda!

A vôbec to po odmäkoch nebolo ľadové, na starom firne ľahký, premrznutý poprašok, pohodlné! Takže super aj neskôr, pri zjazdoch na pásoch – netrpeli chlpy na ľade a ticho bolo. Hore nad lesom pekný spätný výhľad na Tatry, kde sa ozaj na hrebeňoch dáke chuchvalce držali, zdalo sa:

Nooo, povrteli sme sa po Panskej holi trochu, a že čo? Tak že po žltej, na Budnárku, kam inam, že? Malý zjazdík dole a ešte odbočka na vyhliadku, kde vďaka zmiznutému lesu pekne vidieť Tatry aj Kráľovu hoľu:

Potom už pohodlná šúchačka, skoro po vrstevnici. Zvyšky lesa obielené, počas takejto zimy to tam vyzerá stokrát lepšie ako v lete.

Pásy sme nakrátko zložili pred strmším zjazdom na lúky nad smerovníkom Budnárka. Je to asi 600 m, aj sme zopár nesmelých oblúkov na širších miestach potočili. Ale aj tie užšie boli pekne vysnežené a ujazdené, nič netrčalo.

Dalo by sa pokračovať v oblúkovaní až na dno Ždiarskej doliny k tomu smerovníku, ale že radšej nalepíme a prepásujeme sa k tej svetoznámej „búde nárekov“. Lyžovačka pre spestrenie vraj cestou nazad, možno...

Od zjazdíku k búde - útulni bolo pekne vidieť protiľahlý hlavný hrebeň aj s útulňou Andrejcová, žiadne mraky, ale vraj tam už nejdeme, že pri búde poobedujeme a otočíme. Stopa však natiahnutá luxusne aj ďalej, asi cez Heľpiansky vrch.

Tak hybaj nazad, a ozaj sme si po chvíli užili aj krátku síce, ale príjemnú lyžovačku popri žltej značke na dno doliny. Stále tvrdo a hladko, na tom pár cenťákov iskrivého, premrznutého páperia.

Aj dolinou tiahla stopa smerom na Andrejcovú. My nazad hore – rigolom, ktorý si z leta pamätám ako hnusný, blatnatý žľab.

Tak už len nazad na Panskú hoľu. Na to, aká hodina bola a aké fajné počasie, skoro nikoho sme nestretli Slnko už sa častejšie schovávalo, tak sa aj ochladzovalo, no vietor neotravoval, pod nohami hladko, no na parádu prechádzka!

A z Panskej hole samozrejme ďalej na pásoch: po pláňach popod Smrečiny až nad vlek, nech je zmena. Tam už sa viac ľudí korzovalo. Slnko sa definitívne sklonilo a skrylo za sivú hradbu, tak aj okolie trochu stmavlo, ale severy stále ožiarené.

Našťastie snehu už dostatok, neboli tie hole vydreté vetrom do trávy, mohli sme si cestu vyberať. A s výhľadmi na sever k Tatrám to malo tú správnu zimnú estetiku.

Pásy definitívne dole, keď sa vlek spoza horizontu vynoril, a už len plynulé oblúky k nemu, a potom po rovnej a prázdnej zjazdovke, až dole na parkovisko, no čistý komfort. Vďaka za taký deň!

Rišo Pouš