Od Hrona k Váhu: poklusom

Zámer na komunálno-volebnú sobotu: pohodová, jednosmerná, relatívne krátka, asi 6-hodinová prechádzka so slnkom za chrbtom, s Tatrami pred očami, s výhľadmi ďalekými vo všetky sveta strany... Proste oddych po pracovnom týždni a zároveň presun z týždňovky domov takou „trochu okľukou“ :-) Aspoň v piatok večer to tak vyzerá – v BB svietia hviezdy. Ráno? Tma – samozrejme. Hmla - s tou som rátal. Začínam v Pohorelej, takže dve hodiny hrkotania v osobáku, zatiaľ sa rozvidnie, ale už v Brezne to nevyzerá ako by som chcel. Od takých 1300m je nízkotatranský hrebeň odrezaný sivou dekou. Ešte že je sucho. No doooobre, končím v Liptovskej Tepličke, ide sa o106 trénovať, aj keď dnes som nechcel... Veď aj tie fotky tak vyzerajú, dominuje sivá, ani sa vari neoplatí ďalej pozerať :-) Tak aspoň tuto dáka mapka, kade som sa motal:

Po počiatočnom flákaní hore Pohorelou (ešte optimista: „veď tie mraky odídu“) nasadzujem „ultratempo“, miestnemu samoseru (vraj medokýš), sa radšej vyhýbam a príjemnou lesnou cestou pomaly kluskám v ústrety horehronským pasienkom (aj okolo uja policajta, ktorý na okraji lesa nad dedinou rozbaľuje dajaké fidlátka. Žeby alkotestery? Pre koho asi? Hehehe...):

Najprv serpentína smrekovým lesom a potom už tie podhorské lúky. Z ich horného okraja pekné spätné pohľady (by boli, keby nie tie mraky) - v diaľke Heľpa. Ešte že je sucho:

Potom ešte borovicový les, ďalšie lúčnaté sedielko a nad ním pre zmenu smrekovce. Potiaľto by to bolo aj na bajk, ďalej sa to začína pristrmovať, klusať nemá zmysel:

O chvíľu som aj z tohoto lesa von, ale len vďaka kalamite. Najprv tá najnovšia, vyššie tá z roku 2004. Značky niet kam dávať. Zato zvážnica poriadna, ešte že je kamenistá, ešte že je sucho:

Pohľad na vyholené stráne je v tomto počasí ešte depresívnejší, tak kukám radšej pod nohy, ale od búdy na križovatke zvážnic si neodpustím jednu spätnú panorámu. Vidieť už aj Pohorelú podo mnou a zašedivené Horehronie smerom na západ:

Len záverečný úsek pod hrebeňom je po peknom chodníku, ale to už som v „mlieku“. Kríž pred Andrejcovou ledva vidieť:

K útulni škoda chodiť, duje a zo stromov kvapká, rýchlo preč! Chcel som pôvodne až pod Heľpiansky vrch a tam odbočiť na lyžiarsku cestu, nech nestrácam výšku, ale to si nechám na krajší deň. Na Košariskách preto opúšťam hrebeň a po modrej sa spúšťam do doliny, na liptovskú stranu. Z povodia Hrona do povodia Váhu:

Čo je na zvážnici v doline po ťažbe kalamity, ani netreba písať. Našťastie sa dá prejsť bokom, netrvá to dlho a našťastie je sucho, relatívne :-) Na Budnárke odbočujem doľava na žltú a štverám sa hore z doliny. Meter hlbokým, roztraktorovaným rigolom, tváriacim sa ako lúčna cesta. Ale našťastie je sucho, že?

Pri pohľade zdola do toho rigola chvíľu uvažujem, či predsa nejsť do Tepličky dolinou, lebo mraky sú tu nejako „proklatě nízko“. Ale zvuky píl a traktorov, ako aj pohľad na svahy okolo ma spoľahlivo odradia:

O chvíľu som aj tak hore na hrebienku, času mám dosť oproti plánu a začína najkrajšia časť „tréningu“: stále viac po holiach, za Panskou hoľou miestami vypasených „až na hlinu“, ešte že je sucho aj tu :-) Zas by to bolo aj na bajk dobré, veď sa tadeto aj zvyknú preháňať maratónci:

Nad Liptovskou Tepličkou, nad vlekom, sa ešte chvíľu rozhodujem, či sa nespustiť do dediny a nezapichnúť to už tam, ako som pôvodne chcel:

Ale pohľad na hodinky a najmä na terén predo mnou ma posunie tým správnym smerom (A just skončím až v Šuňave!), veď po tej tráve sa ide ako po koberci a je to skoro stále z kopca, teda skoro „zadarmo“:

Na konci lúk, na Okrúhlom, žltá značka opúšťa lúčnu cestu prudko doprava medzi smreky a nezreteľný chodník vo vysokej tráve, pomedzi čučoriedky a brusnice, ma najprv vlečie traverzom, smerom dole k lesu. Ešte že je sucho, lebo na niektorých miestach je podklad ako špongia. Aj taký vodou napitý:

Len chvíľu sa vytešujem z klesania lesným chodníkom. Hneď je tu dno doliny Soľanka, na dne cesta. Čerstvo „načechraná“ traktormi. Ešte že je sucho? Ale prd, keď cesta je zároveň korytom potoka:

Našťastie čím nižšie, tým suchšie a netrvá to dho. Na asfalte oklepem trocha blata z podrážok (na trati Malého štrbského maratónu) a už je tu smerovník pri chate Kolesárky. Hor sa hore kopcom do ďalšej zvážnice. Prekračujem Čierny Váh, vidím naskladané drevo a tuším, že to bude ako v Soľanke. Tuším správne, len je to trochu opačne, čím vyššie, tým suchšie:

Vynáram sa na lúkach nad Šuňavou, zas je to pekné, pod nohami mäkké. Tuším už síce, že prvý vlak nestihnem, ale času dooosť. Posledné lúčne kilometre:

Paneláky v Tatranskej Štrbe sa v diaľke chvejú ako fatamorgána, pred nimi Štrba, pred ňou Šuňava. A medzi tým všetkým asfalt, ktorý mi o chvíľu ukáže, čo dokáže spraviť s nohami na záver takého „pekného“ tréningu:

Spravil si svoju robotu dobre, sviniar jeden čierny :-) Ale sem sa aj tak ešte raz vrátim! Už len preto, aby som si tie zemiakové pivnice v Tepličke nafotil pri západe slnka, ako som na dnes pôvodne plánoval...

Rišo Pouš