Memoriál Ing. Jozefa Psotku, 28.ročník

"Odmala rád športoval. Ako deti chodievali behávať do lesa. On si uvedomil, že beh mu spôsobuje radosť. Bol pri ňom šťastný. Aj keď presedlal na horolezectvo, behávať neprestal, čím sa odlišoval od ostatných. V tých časoch sa tradovalo, že na lezenie netreba trénovať, stačí hlavne veľa liezť. Juzek bol prvý, kto kombinoval lezenie s kondičnou prípravou.“

 (Z knihy Koniec pavúkov v Tatrách)

V roku 1984, 15.10. po prelezení južného piliera Mount Everestu, stáli na jeho  vrchole Jozef Psotka, Zolo Demján a šerpa Ang Rita. Psotka bol v tom čase najstarší človek, ktorý dosiahol vrchol Everestu bez použitia umelého kyslíka. Dole sa však vrátili len dvaja. Jozef Psotka zahynul pri zostupe do Južného sedla.

Hneď rok na to sa konal prvý ročník memoriálu, venovaný Jozefovi Psotkovi a neskôr aj pamiatke ďalších slovenských horolezcov, ktorých život - teda hlavne jeho koniec, bol spojený práve s touto horou. Horský beh v technicky náročnom teréne Vysokých Tatier je častokrát sprevádzaný nie práve ideálnym bežeckým počasím a podmienkami. Aj preto je primeraným vzdaním úcty obetiam Everestu a zároveň uvedomením si prírody, hôr, ich sily a energie, ktorá vie napĺňať a dávať krídla, ale má aj svoj protipól. Psotkov memoriál je najstarším horským behom na našom území a systémom časoviek, ktoré sa behávajú, je zároveň jedinečným. Dňa 13.10.2012 sa konal 28.ročník na tradičnom mieste - na Sliezskom dome.

Pretekári sa začali schádzať už v piatok. Predpoveď počasia nebola práve ideálna a do poslednej chvíle sa nevedelo, či sa bude dať bežať pôvodná trasa cez sedlá. V piatok to ešte vyzeralo obstojne, aj keď sneženie pár dní pred tým to trošku skomplikovalo. V sobotu ráno začalo najprv  fúkať, potom pršať a už sme sa aj pomaly zmierili s tým, že dnes to bude zas dramatické. Tí čo tieto preteky behávajú pravidelne vedia, čo všetko už počasie dokázalo pripraviť. Od víchrice, ktorá vyvracala stromy počas pretekov, až po metrové záveje snehu, ľadom obalené skaly, po ktorých sa dalo behať  len šmykom a podobne. Preteky sa však konajú za každého počasia. A nie len v tom je ich zvláštne čaro…

Pred desiatou bolo rozhodnuté: pôjde sa klasická trasa s časovkami cez sedlá, s malou obmenou druhej mužskej časovky. Tá sa bude bežať od Zbojníčky len pod Priečne sedlo a tam sa bude otáčať. Muži nebudú zostupovať cez Malú Studenú dolinu, ale pôjdu dole Veľkou Studenou. Zostup z Priečneho sedla je pod ľadom, bolo by to nebezpečné. Prechod z Poľského hrebeňa cez Prielom je však v poriadku, treba len dávať pozor na sneh na chodníku  a mokré skaly. Hore prší – pozitívne je však to, že to nenamŕza - teda aspoň zatiaľ. Toľko informácie pred štartom z jednotlivých kontrol na trati. 86 pretekárov štartuje po dvojiciach v intervale 30 sekúnd.

Úžasná je príroda v tom, že vždy dokáže prekvapiť, že nič sa neopakuje, že je originálna. A tak som na štarte bola svedkom toho, ako sa za 15 minút dokáže zmeniť počasie z úplne, ale strašne hnusného na úplne super perfektné. A ani Lenka nebola ďaleko od pravdy, keď mi tesne pred štartom pomedzi prevaľujúcu sa hmlu a mrholenie zo srandy povedala, že hore nás čaká leto,  že to zariadila. A veru čakalo. Plus ako bonus výhľady na Gerlach a poľskú stranu v inverzii. Sneh po ceste ťahá oči, slnko pečie do tváre a slnečné okuliare doma, aj krém na opaľovanie, doparoma. No nič. Zhodnotiť prvú časovku, ak môžem (čisto subjektívne): povrch dobrý , aj keď sem tam pod snehom a mokrý. Zhrnutie: ideálne.

Cez Gerlach sa prevaľujú  biele oblaky, nad tým modrá obloha. Hore na Poľskom hrebeni vytešení ľudkovia, kochajúci sa inverziou. Zostup dole po novom, opravenom chodníku smerom k Prielomu popri snežnom bare horskej služby a za zvukov gájd :-) Sedlo Prielom zabezpečené fixami a trochu zasnežené, ale nič hrozné. Popri zostupe dole k Zbojníčke sa mraky začínajú tlačiť hore a pri chate je už hmla. To nám nebráni zastaviť sa tu na čaj. Časové limity na trati to dovoľujú. Potom už len rýchlym krokom dole dolinou na štart poslednej časovky, ktorá sa behá časťou tatranskej magistrály na trase Hrebienok – Sliezsky dom.

Štartujem s poľskou pretekárkou. Kamenistý chodník sa stráca v lese a vo vlhkej hmle. Po chvíli už bežím sama. Sem - tam turisti a ostatní pretekári. Skaly suché, dobre držia, nešmýka sa. Beží sa dobre, ľahko. Cesta rýchlo ubieha. Prebehnem cez mostík pred hotelom a som v cieli. Pretekári sa postupne trúsia do cieľa. Pochvaľujú si. Počasie aj trať.

Resumé: všetci prežili a došli do cieľa v poriadku a bez vážnych zranení. Víťazom sa stal „nečakane“ Milan Madaj pred Matúšom Vnenčákom. V ženách dominovala Lenka Hiklová. Kompletné výsledky na www.james.sk a fotečky tu dole.

Poďakovanie: ako vždy - vernému tímu organizátorov (oni už vedia ktorí), horolezeckému spolku James, Tatranskej horskej službe - dobrovoľnému zboru, Horskému hotelu Sliezsky dom a všetkým pretekárom, ktorí majú tento beh radi.

Sisa