Martinské hole mtb: Tajpan

No hanba mi, ale až začiatkom júna som prvý raz po zime vytiahol mtb. Akosi sa naň nedostalo popri behacích prioritách a časovo náročnom dochádzaní do práce. A ešte aj tá jar aká bola upršaná... A pretože na úvod to netreba preháňať a zároveň sa treba snažiť dostať aj techniku trochu „do rúk“, len jemne som vychrtil po serpentínach hore na Martinské hole (záver zbabelo po asfaltke). Prekvapilo ma, že nohy boli týždeň po VKM už celkom ochotné, aj keď na nejaké vyššie intenzity ani pomyslieť. Ale chutilo im. Zadku menej, raz to sedlo spálim! Pred Ponorkou plánovano-neplánované stretnutie a pokec s ultraparťákom a išlo sa ďalej hore, k vysielaču. Keď už to telu chutí, nech to má aj nejakú pridanú hodnotu. Tak že vezmem bajk na hrebeňovku smer Minčol, tam ešte nebol – nie je to nič moc chodník pre zvážnicového cykloturistu. Ale že teda výnimočne trochu potrénujem aj techniku jazdy a stabilitu, nech mašinku dostanem lepšie do rúk. Nakoniec vyšlo všetko ako malo a vznikol z toho takýto krátky, asi štvorhodinový okruh (37 km, 1300 m+):

Takže na úvod technickej časti hrebeň medzi Krížavou a Minčolom. Obchvat vysielača úzky popri plote aj v tuneli z kosodreviny - tam prosím nasledovníkov ohľaduplne, pešiaci majú prednosť. Potom striedanie rovných úsekov po lúkach aj v lese, medzi nimi zo tri technickejšie zjazdíky po výmoľoch, koreňoch a voľných šutroch. Pekné, hravé jazdenie.

Podjazd Minčola priamo zo sedla Prašivé (zreteľný chodník doľava) som odignoroval, smerujúc o kúsok vyššie. Ale som rýchlo zistil, že ten na mape vyššie nakreslený chodník je nepoužiteľný, lebo zarastený. Tak som sa už nevracal a tých pár strmých minút ku dvojkrížu som vytlačil. V dave som si počkal na svoj fototermín a už som sa drncal dole, po modrej smerom na západ, v ústrety panoráme Rajeckej doliny.

Netrvalo to dlho, ale bolo to dosť strmé, miestami až moc koreňaté a inak hrboľaté pre môj bajk aj netechniku jazdy. Ale keď už toho bolo dosť, na križovaní zvážnice davaj doprava po nej a po pár metroch už predo mnou neprehliadnuteľne svietila odbočka doprava - nájazd do TAJPANa.

TAJPAN je jeden z „hadích“ singlov na žilinskej strane, skoro vrstevnica, pár výškových metrov pod tou časťou hrebeňa, ktorá vedie z Minčola cez Úplaz a Rázsošnú na Saračníky. Pre horský bajk zaujímavá alternatíva ku hrebeňovej červenej značke. Jeho úvod cez rúbanisko ale nič moc – síce relatívne hladký je, ale strmo stúpa. Aj cez dve serpentínky, aj som si vystúpil párkrát a potlačil.

S vjazdom do stojaceho lesa sa to ale preklopí a singlík jemne klesá až na svoj severný koniec, dobré štyri kilometre, prevažne pekným, pestrým lesom. Hladkých úsekov je tu ale veľmi málo, flow nech nik nečaká. Len v strede a ku koncu je povrch trochu jednoduchší. Inak aj zopár krátkych rockgardenov je tu, ale najmä plno koreňov a kameňov. XC zdvihy ani pevné sedlovky tu nie sú doma, ale opatrne to celkom ide. Len treba byť neustále presný v nájazdoch do medzierok, lebo chodník je aj úzky a často naklopený do svahu. Neustále sa vlní doprava – doľava, miestami sa aj nakrátko zdvihne. Pestrý je, len treba aspoň trochu vedieť jazdiť. Na konci krátkym zošupom vyúsťuje na zvážnicu, ktorá je už dlhšie pár metrov pod ním viditeľná.

Zvážnica sa pripája na lesnú križovatku v sedle Javorina a mne neostalo nič iné, len to otočiť prudko doprava a ešte prudšie vydupať hore „popri plynovode“ smerom na Saračníky. Na úvodný strmáčik som ešte nohy nemal, potom už ale pohodové stúpanie a následný dlhočizný zjazd do Vrútok, všetko po zelenej cyklotrase. Dole v meste už doznievala vôňa správne naklepaných nedeľných rezňov, ja som došiel so správne vyklepanými rukami, veď to aj boli zhora dole dáke kilometre. Ale spokojnosť, Tajpan ma nezožral, ale ostanem radšej verný zvážniciam. Zasvätenejší životopis aj fotky tohto nebezpečného plaza nájdete napríklad TU .

Rišo Pouš