Martinské hole: kártukár od rampy

Jasná správa: kto chce ísť teraz na Hole na pásoch, oveľa lepšie spraví, keď pôjde z Vrútok a nie z Martina. Serpentíny zo Strání, spod starej lanovky (žltá značka) sú od mostíka také zodraté pešiakmi, že ažžžž. Zato od rampy v Jedľovinách, kde vyberajú poplatok za cestu, sa v podstate dá hore aj dole od auta. Zaparkovať je kde na dvoch malých parkoviskách hneď nad rampou. Cesta „investička“, ktorá odtiaľ vedie na tie Stráne, je spevnená, pokrytá pár cenťákmi autami ujazdeného a pešiakmi uchodeného snehu, ideál aj pre mtb. Síce na začiatku (medzi parkoviskami a za prvou zákrutou) cvakajú zubami húfy malých piraní, ale cestou hore je ľahké sa im vyhnúť a cestou dole sa dajú opatrne poobchádzať. Alebo už zniesť, je to k rampe ani nie 500 m. Od krmelca na prvom kopčeku je to už pohoda hore aj dole, samozrejme s trochou pozornosti. Takto to vyzeralo, len som na jednom mieste trochu experimentoval a moc to nevyšlo, na to upozorním nižšie. No v tejto biede treba improvizovať, čo už...

Takže investička na pohodu, len za prvou zákrutou a za tým spomenutým krmelcom treba opatrnejšie, no dá sa v stopách po autách aj stredom. Potom odbočka doprava na Medvediu cestu a komfort v dvoch tvrdých stopách alebo v mäkšom strede pokračuje, v podstate až kým sa cesta nenapojí na serpentíny pod Hodinovkou (pod delom).

Pod delom sú dve serpentíny dosť tragické, lebo pod hustými korunami smrekov. Ale smerom hore sa dalo. Aj nad delom hneď tie prvé dve skratky v pohode. Takto rovno, serpentíny sú vpravo:

Potom nastal ten experiment, lebo som zo serpentín odbočil k pamätníku francúzskych partizánov (fajná cesta), že od neho starým chodníkom prerazím vyššie na asfaltku – lenže tam je to také zarastené, že už žiadny "partizánsky frírajd" nehrozí, ani keby neviem koľko napadalo. A to nie je tak dávno, čo sme tade dole jazdili. Tak som sa tam trochu zasekal v mladine – teba ísť od pamätníka pár metrov na sever, po zjazdárskom singli.

Ale ušetril som kus cesty smerom ku Studničke, lebo asfaltka je odhrnutá, posypaná a vyjazdená. Našťastie sa dalo kadejako po mantineloch, aj keď nie moc komfortne. No nie je to ďaleko a bolo treba aj túto lokalitku čeknúť.

Od Studničky iný svet – paráda po lesných cestách až na Priekopské hole, aj skratky lesom sú použiteľné, len sa tam na pár miestach váľa trochu konárov po ťažbe.

Cez lúky popri chalupách, lesom popri napájadlách a cez horný okraj Dlhej lúky až do sedla Prašivé všetko v pohode, ale na túto nadmorskú výšku ozaj žalostne málo snehu. Kľúčové sú napájadlá, ale dá sa cez ne opatrne prejsť „suchým pásom“.

Na Minčol ma neťahalo, ale dozvedel som sa, že hore to na lyžiach pustí. Dole samozrejme treba zniesť, záver je strmý. Celá hrebeňovka smerom na Hole už potom pohodová, no pozor – len v tomto smere, do kopca. Opačne na pár miestach treba nosiť. Aj keď samozrejme v strmšej časti pod Zázrivou zo dva kŕdle piraniek striehnu a tesne pred vysielačom sa treba párkrát poriadne hlboko pokloniť v tom kosodrevinovom tuneli. Aj vo finále popri plote je to poriadne úzke.

Ešte som odskočil k malému vysielaču na Veľkej lúke – záverečný válov v kosovke pekne vysnežený, aj cesta od vysielača kosodrevinou ďalej smerom na Vidlicu, len okolo smerovníka kameňolom. Vietor na holých plochách spravil medvediu službu všade.

Tak už len dole – okolo chaty Javorina tiež cesta do šutrov vetrom vylízaná, no potom už výborná. A zjazdovka je istota. Od dolnej stanice sedačky som priesek na asfaltku zniesol, aj keď v jemnejších sklonoch by to šlo. Ale už boli lyže na batohu, pripravené odniesť sa až pod Kalužnú, na začiatok serpentín.

A potom už len dole – v podstate až k cintorínu na „Kolónke“. Prenášal som len kúsok v strmej skratke pod delom a okolo tých piraní nad rampou. Rovinky na Medvedej ceste som potlačil a prekorčuľoval, rovnako ako krátke stúpanie na investičke pred krmelcom. Na tú biedu skoro by som povedal, že paráda. Ale nech už sakra pripadne :-)))

Rišo Pouš