Malofatranská stovka 2015

Už tretí rok je každému jasné, prečo je táto stovka na Slovensku najťažšia. Nejde len o prevýšenie, blížiace sa hodnote 7000m, ale aj o to, že mnohé stúpania sú skôr „plaziteľné“ ako „behateľné“. K tomu nekonečné, strmé, šotolinové či skalnaté zostupy, kde neradno zakopnúť. A tento rok náročnosť zvýšilo ešte aj počasie – taký hic som na stovke u nás ešte nezažil, veď aj  meteorológovia vydali výstrahy.

Pri prihlasovaní samozrejme s počasím nik rátať nemohol, takže ako vlani, aj teraz sa 300 miest minulo v poriadnom predstihu. Možno aj kvôli predpovedi sa pred štartom pár ľudí odhlásilo, nakoniec to na štarte bolo 148:133 v mierny prospech kratšej trate.

Novinky? Samozrejme už v predstihu Martin Drozd a spol. lákali na fejsbúku podrobným prehľadom príprav. Dobrá bola napríklad fotka škatúľ s ovocím pre občerstvovačky, kde nechýbalo ani vrece cibule – nepostrádateľného diaľkoplazeckého ovocia :-) Ale už ani jonťák nechýbal a v tom teple bol ozaj pre viacerých záchranou. Jonťák, masť a cibuľa sú dôkazom totálne odlišných nárokov účastníkov, ktovie čo by vzniklo ich kombináciou :-))) A akým „apgrejdom“ prešla zvuková aparatúra, noooo! :-)))  A itinerár taký podrobný, až som nevedel kam sa skôr pozerať, a párky na raňajky a videoprezentácia trasy pri prezentácii a najmä tie slané škvarky v cieli :-) A aby som nezabudol na tie vymakané tričká!

Inovácie sa samozrejme aj trate dotkli, takže vzniká tu tradícia každoročných zmien? Isteže, jadro hrebeňovky ostáva. Aj zázemie pred štartom v Terchovci ostalo, to je super miesto pre takúto akciu. Aby sa neštartovalo do močiara ako vlani, mala byť otvorená brána na cestu popri ihrisku, ale miestni futbalisti (či kto) to dáko nezvládli, tak to bol po štarte trochu sranda pohľad na masu, ktorá sa spod širokej štartovacej brány musela natlačiť do dva metre širokého koridoru popri stene. Ale veď toto nie je šprint, komu vadilo?

Začiatok ako vlani, po asfaltke smer Vrátna. Ale len po prvý rázcestník, odtiaľ doľava a pekne „kolmo hore“ na Boboty. Pekné rozohriatie, som si naivne myslel, že o šiestej ráno ešte bude chládok – no mal si ho vidieť, po pár metroch zo mňa kvapkalo, že som chcel foťák do igelitky schovať. Z Bobôt dole do Štefanovej a nasledoval okruh na nahnanie pekných scenérií pre foťáky a výškových aj dĺžkových metrov pre „dobrý pocit“: výstup do sedla Medziholie, stade cez Veľký Rozsutec a brutálny zostup do Príslopu nad Bielou, odtiaľ pohodlným traverzom nazad na Medziholie. Potom už „klasika“ až do Strečna po hrebeni ( skoro furt - až na tie dva milé, teplučké, južné traverzy). Aj tu som naivne dúfal, že hore bude fúkať. No bol to len veľmi biedny vánok. A na juh otočený traverz zo sedla Priehyb pod Suchý, s nasledujúcim výplazom na Suchý, to bolo peklo! A ešte väčšie medzi Starhradom a Nezbudskou Lúčkou, človek ako keby bežal proti zapnutému fénu.

Ďalšia zmena hneď za Strečnom: do sedla Javorina žiadne pohodlné stúpanie lesným tieňom zvážnice, ale strmizným chodníkom po žltej popod Kojšovú. Keď som sa po ôsmich hodinách, dokonale upečený a uvarený vo vlastnej šťave, blížil k Strečnu a uvidel som ten hrebienok, olizovaný rozžeraveným slnkom, kade vraj mám ísť ďalej, nebolo mi všetko jedno: boli dve hodiny popoludní a teplo gradovalo niekde nad 30 stupňami...

Posledná novinka na trase bola za sedlom Majbíková. Žiadne pohodlné dorazenie stovky po hrebeni, ale pekne dole do Valčianskej doliny, až do lyžiarskeho strediska, odtiaľ cez kopček do susednej Slovianskej doliny a tou nazad na hrebeň. Pribudli zas dáke metre výškové aj dĺžkové, aj sa posledná živá kontrola pre organizátorov dosť zjednodušila, ale toho asfaltu nekonečného čo tam bolo, no fuj :-) Potom už ozaj klasika a len „príjemný“ záver cez Kľak do cieľa vo Fačkovskom sedle.

Tam sa tesne po polnoci, čiže po 18 hodinách a dákych minútach, objavil Adrián Kašniar, až po Martinské Hole druhý s takmer hodinovým odstupom. Lebo vedúci Marek Causidis to kvôli kŕčom (a priorite pripraviť sa na ďalšie preteky) niekde za Hoľami zabalil a vrátil sa nazad k rotunde, stretli sme ho v kosodrevine na Veľkej Lúke. Adriánovi gratulácia a okrem iného aj veľká vďaka, že nám ostatným porozháňal medvede – vraj videl zo tri.

Medzi ženami sa od začiatku na kontrolách tesne míňali prvá Petra Mücková a druhá Vika Drenková, až kým sa jej „ochrankár - medveďobijca a nosič vody“ nedostal do problémov so žalúdkom. Jasné, že ostala s ním a tak do cieľa prvá prišla Petra Mücková (za 22 hodín, Vika pol hodky za ňou aj s polomŕtvym Jarom). Celkovo bol odpad (najmä v Strečne) asi 50-percentný, to slnko robilo divy. Stovku tak dokončilo 76 totálne nasolených a zaprášených, posledná bola Eliška Majorová (siedma žena v cieli). Polovičnú trať vyhral suverénne „o parník“ Marek Litvaj za 6:49, parádny čas v tom mordore a profile!Medzi ženami dominovala Marcela Mikulecká za 9:50. Podrobnejšie výsledky samozrejme na stránke MF100.

Organizátorom na čele s Maťom Drozdom hlboká poklona, zas to bolo lepšie ako vlani. Vidieť aj spájanie organizátorských síl v rámci slovenskej ultrascény, to tiež prispieva ku skvalitneniu: viac hláv, viac rozumu. A vraj to na budúci rok bude zase iné, tak asi tá tradícia zmien bude pokračovať. Držíme palce.

Rišo Pouš