Liečivé bahno veľkofatranské

Je síce menej známe ako to piešťanské, ale zato je ho viac. Poctivo ho miesia traktory na zvážniciach, zvlášť v čase tej pravej, sychravej jesene, aká udrela napríklad počas mikulášskeho víkendu. Zima aj s lyžovateľným snehom pripadla na predošlé dva víkendy, teraz už len biedne a mokré zvyšky, aj to len niekde nad 1000 m. A obloha sivá, usmoklená, čo s tým? Aspoň sa ísť vyvenčiť a zároveň popreverovať niektoré miesta a cesty, kde som ešte nebol. Tentokrát teda na severe veľkej Fatry, pod Kľakom, Prieložnicou a Katovou skalou. So začiatkom v Turanoch na stanici a s koncom v Sučanoch. S obavami, či ma takého vezme šofér do autobusu. Zablatený až za ušami som skončil, poriadne rozbitý (ktovie prečo, keď len 40 km/1800 v.m.), ale zato s jedným parádnym zážitkom, o ktorom bude reč neskôr:

Na úvod som pribalil Maja, ktorý dostal priepustku len doobeda a na môj údiv tú peknú cestu na Bieličie od Sučian nepoznal. Čo je to za domorodca? Niet divu, že ma najprv vliekol cez nejaké kompostovisko, kde také blato, aké sme na začiatku ešte neakceptovali, tak davaj nazad a po lúkach. Cez Bieličie pohoda a výhľady len do sivoty. Potom poza salaš do ústia Konštianskej doliny blato ešte horšie, len už nevyhnuteľné. Tam nad Konským sme sa navzájom opustili.

Tá dolina vlastne ani meno nemá, len ten minipotok. Ale popri ňom aktuálne nepoužívaná zvážnica, takže boty čisté. A zo sedielka hore zbeh dole cez pekné lúky nad Podhradie. Druhá najkrajšia a najmenej šmykľavá časť výletu.

Nad dedinou som zatočil doľava a zbehol do Hlavnej doliny. Jednoduchý, čoraz strmší výstup po modrej na Koškárovkú lúku pod Kľakom. Najprv čistý asfalt a romantikuš zákutia, potom bahno riedke, bahno husté, občas traktor a v strmom závere mokrý sneh. Čiže na najvyššom bode trasy s relatívne čistými aj ľahkými, len už trochu čvachtajúcimi botami.

Krátko, ale megastrmo dole po žltej  - ale po snehu už ani stopy, veď južný svah. A dlhééé zvážnicové orgie, našťastie nie veľmi po blate, po svahoch poriadne vyholenej Kľackej doliny. Až pod Prieložnicu, ktorá mi aj s Katovou skalou často pózovala vpredu.

Južný obchvat Prieložnice, to bol ten najkrajší úsek – úzky, lístím zapadnutý, ale jednoznačný singlík takmer po vrstevnici, popod bralá. Ako som si jedno fotil, ani by som nebol zbadal, že ma pán domáci pozoruje. Až keď urazene sfučal a otočil sa mi chrbtom. Tak som sa stihol len ospravedlniť za vyrušovanie a pobrali sme sa každý svojou cestou, našťastie každý inou :-)

Zvážnica smerom pod Katovu skalu, vysypaná makadamom, to bol poriadny kontrast, našťastie pod vrcholom, v rezervácii, už zas pekne. Povinná zachádzka na výhľad, kade som sa to doteraz motal, ale najmä na druhú stranu, na západ, kde som si pri pohľade na červený pásik nad horizontom uvedomil, že sa ide stmievať. Sakra, poriadne som bol pomalý!

Tak zrýchlený presun dole kopcom k jazierkam Teplických serpentín, po neoficiálnych oranžových značkách, krížom cez rúbane, ale po relatívne jednoznačnom chodníku. Na vyhliadku ku krížu som už ani nešiel, stmievalo sa akosi moc rýchlo pod tou sivou dekou.

Takže od „vodníka“ už najkratšou cestou do Štiavničky, pozrieť, či nejaký bus v dohľadnej dobe nepôjde. Ale samozrejme, že nič. Ako v nedeľu podvečer. Aký som bol optimista, že za svetla budem doma – veď sme vybiehali 10:30, to čo toto??? Tak už len „po hmate“ po lúkach do Sučian, a že som dobre, len temný obrys Skaly na indigovej oblohe naznačil:

Takže už ostávalo len došuchtať sa do „city“, oklepať cestou čo najviac bahna z podrážok a stopnúť si nejaký spoj, veď tam všetky stoja. Našťastie o chvíľu išiel a našťastie ma šofér vzal, v tom prítmí ma možno považoval za obyčajného, slušného cestujúceho. Ale pre istotu som si nesadol :-)

Rišo Pouš