Kto si počká, ten sa dočká...

...a na čo vlastne? No predsa na poriadne blato na MTB maratóne vo Svätom Juri.

Bolo to viac ako ročné čakanie na riadne blatisté a studené podmienky, po tom, čo už už to vyzeralo minulý rok na maratóne v Rajeckých Tepliciach a potom aj neskôr v Slovenskom raji. Ale vždy sa to nejako obrátilo, trať akoby zázrakom vyschla, búrka alebo prehánka sa náhle oneskorila a tak podobne.

Teraz na prvom podujatí Škoda Bike Open tour v roku 2024 to však konečne malo byť iné.

Krátke a intenzívne leto prvej polovičky apríla rýchlo odišlo a vrátilo sa počasie tak príznačné pre tento mesiac, ktoré však takmer dva posledné roky nebolo. Pred štartom dlhej trate (70 km/2000 m), ktorú som si vybral, to síce vyzeralo zo začiatku ešte nádejne, ale letmý pohľad na hrebeň Malých Karpát dával jasne najavo, čo treba zrejme očakávať. A to sme ešte podaktorí netušili, že niektoré úseky sú po čerstvej ťažbe, takže každý situácie znalý musel celkom presne predpokladať, čo tam hore bude.

Zatiaľ ale svieti slnko, človek teda ešte váha aj nad tým, či dať dlhé návleky alebo postačia zateplené kraťase. Stačí však krátke rozjazdenie do neďalekých vinohradov a rýchly hustý dážď aj mňa presvedčí, že sa treba vrátiť k autu a nahodiť teplejšiu výbavu.

Ale poďme na to. Parkovisko je blízko cieľa na futbalovom štadióne, štart je na námestí. Takže rýchly presun, aj dážď prestal, zaradenie sa a ŠTART.

Začína sa celkom zostra, štartová rovinka je síce rovná ale do kopčeka a neskôr po odbočke do vinohradov s ešte väčším stúpaním. A keďže pre mňa sú to prvé preteky tohtoročnej sezóny, tak je to aj opantanie davom a celkom kvalitná prepaľovačka hneď na začiatku. A aj celkom dlhá, keďže cca na 18. km začínam pociťovať, že mi pomaličky dochádza. V tomto ma utvrdzuje aj Garmin cez Staminu.

Proste, je to rýchle. Rýchle výšľapy, ešte rýchlejšie zjazdy. Aj som sám prekvapený ako to púšťam v celkom neznámom teréne. Podklad je zatiaľ fajn tvrdý, síce po tých prehánkach a nočnom daždi nie suchý, ale dobre tvrdý na rýchlu jazdu.

Naháňame sa medzi sebou, ešte to celkom ide. Ale potvrdenie, že to tak parádne nepôjde začína hneď vjazdom do stúpania v Medveďom údolí. Je to dlhé stúpanie až pod hrebeňový vrchol Somár, po rozbitom asfalte, neskôr po lesnej ceste. Zamkýnam vidlicu, šupnem gél a nastúpim zo zadu skupiny, že urobím únik, ten sa aj na chvíľu podarí, ale už po chvíli nohy ochabujú a znova som v skupinke. Veru, nie je to také ako to bolo minulý rok v Slovenskom raji. (Ale to zasa bolo o viac ako mesiac neskôr, no...)

Takto to skúšam ešte niekoľko krát a výsledkom je, že som pri príchode na hrebeň nič oproti ostatným pretekárom nezískal, zato som vcelku dosť vyšťavený a keď mi na rovinke začínajú utekať, tak zrazu nemám odkiaľ brať a vlastne mi úplne utečú. A to mám pred sebou celý hrebeň a ešte jeden prejazd Medveďou dolinou + znova hrebeň. Tak dobre.

Aby toho nebolo málo pridá sa aj rozbahnený terén. Ale technicky to zložité nie, ani to veľmi nešmýka, tak idú aspoň tie krátke zjazdy počas hrebeňovky. Prichádza však lahôdka asi najväčšia z celého maratónu a to zjazd od Salaša na Pod Horvátkou. Totálne rozbahnené, koľaje v blate aj do 15 cm. Odtiaľ prudký výšľap, prejazd na Biely kríž. Zjazd, rozbahnený traverz. Chvíľu pozerám, či nemám defekt, ako to nejde.

Neustále očakávam príjazd do druhého kola. Keďže neviem, kde to presne je, tak si viackrát myslím, že už som v ňom, ale potom spoznám nejaký úsek a viem, že ešte nie. Psychicky je to nič-moc, hlavne keď ešte k tomu idem už iba na výpary. Rozbiť sa na dlhej trati už na 20. kilometri veru na radosti nepridá.

Ale už to spoznávam, nejaké zjazdy, obieham pretekárov z kratších trás a už som na asfaltke v Medveďom údolí. Teraz už viem, že nejaké bláznenie nemá význam, tak šliapem pomaly, aj tak sa mi podarí predbehnúť niekoho z kratšej trasy a dokonca aj dobehnúť niekoho z dlhej.

A už sme hore na hrebeni. Keďže som to tentoraz nehrotil, cítim sa vcelku oddýchnutý a hrebeň sa mi ide o poznanie lepšie a asi aj rýchlejšie ako prvý krát. Aspoň tak mi to pripadá. Nevadí ani prichádzajúca silná prehánka s krúpami. A ani ten rozbahnený zjazd mi tentoraz nepríde taký náročný.

Na Bielom kríži je občerstvovačka, tak si nechám vyčistiť okuliare.

Keď konečne prídem na odbočku, kde sa odpája trať, tak sa ma regulovčík pýta, či už idem do cieľa. Číslo mám tak zablatené, že zrejme nevie, že už to mám 2 krát za sebou.

Očakávam, že už to bude iba zjazd, ale zároveň tuším nejakú kulehu. V roku 2018 som išiel strednú trať, ale prakticky nič si z nej nepamätám, ale mám nejaké divné tušenie, že bude ešte nejaký stupáčik. A nemýlim sa. Síce, nie extrémne dlhý, ani prudký, ale po tom všetkom bahne a aj teraz keď zadné prešmykuje, tak taký na morál.

Ale rýchly zjazd a už sme na cieľových asfaltoch. Dupem ešte z posledných síl, čo to dá, v podstate len sám pre seba. A po 4:32 hod. som v cieli. A zrazu prichádza total zima, aj po prezlečení sa neskutočne trasiem.

No, mám to za sebou a mohlo to byť aj lepšie. Takže uvidím, ako sa to vyvinie do ďalších pretekov.

A počasie na záver? Ako na výsmech je po ceste domov úplne krásne.

Výsledky podujatia sú dostupné tu:

https://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/overview/8998

LukJur