Krivánsko-fatranská saunovačka

Päť dní po devastačnej MF100 som ako - tak prežil „projekt Tri Kriváne“, aj keď potom dva dni mŕtvy doma hore bruchom. Nastal ďalší víkend (zároveň týždeň pred NTS), tak bolo treba zistiť, ako pokročila (de)regenerácia. Na to sa super hodila správa od dvojice rovnakých páchateľov: „Ideme niečo podobné, len o kopec vedľa“. Takže zas vertikál v Krivánskej Fatre. Počasie úplne ideálne: v noci sa prehnal búrkový front, ktorý zrušil Pohodu, ráno hmla ako v naplno pracujúcej veľkopráčovni, spotil som sa už pri obliekaní, pred siedmou ráno. Program: Sučany – Kľačany – Magura – Suchý – Malý Kriváň – Sučany. Pre mňa teda aj rozklus Vrútky  - Sučany a výklus Sučany – Vrútky, nech sa to ráta. A už som šmatlal, nohy teda stále poriadne drevené. To asi zas bude deň...

Úvod pekne v ústrety parťákom, pekne po asfalte popri derivačnom kanáli, žeby som si nohy nezarosil. Len som sa divil, prečo taký začiatok vymysleli, keď „hore ide normálna cesta“ – rozumej lesom a šotolinová. Ale dobre. No, myslel som, že sa skôr stretneme, žeby som sa nemusel s nimi moc vracať, ale z ranných hmiel sa vynorila postavička až pri sučianskej elektrárni. Ale len jedna? Čo to? Majo sa len škeril: „Mišo volal, že to balí, je chorý dáky...“ No čo už - lenže Mišo to vymyslel, takže teraz smieme improvizovať! Samozrejme hneď som mal pripravený zlepšovák, ktorý bol hneď aj odhlasovaný, a išlo sa: smer šotolina a les. Medveďovo takto zrána, ale v tej spare ktorému chlpatému by sa chcelo naháňať nejakých spotencov, že?

Takže sme sa po miernych zvážniciach prepracovali na zelenú značku, mokrí ako myši, lenže až tam to začalo – známa vertikála na chatu pod Kľačianskou Magurou. Sklon tentokrát vylepšený počasím rovníkového dažďového pralesa. Takého po daždi. Predbiehaní turisti sa tvárili všetci nejako divne spotene. O tom, že sa pristavíme pri každej vode, sme sa nemuseli ani dohovárať. Teplomer na strome vyššie v lese: reálnych 19 (asi sa pokazil), pocitových ani neviem, proste parná sauna jak sviňa.

Okolo chaty sme len prešli (o behu ani reči), aj preto, že sme dúfali, že rajské okamihy sú už na dosah. Okrem toho, že sklon sa samozrejme zmiernil a traverz Magury je tak celkovo (väčšinou) príjemný. Našťastie hmla sa poctivo dvíhala s nami, lebo ak by nie, boli by sme ako parené buchty, ibaže dosť rozvarené, na kašu. Našťastie dúfanie sa splnilo a žľab na začiatku traverzu bol plný vody. Ešte, že sa doň nedalo vliezť hlbšie a viac:

Hmla našťastie aj v sedle pod Suchým, aj na Suchom, aj na celom hrebeni, až po Malý Kriváň. Našťastie len občas preblikla nad hlavami modrá a konečne aspoň troška zafúkalo, ako tá vlhčina stúpala z dolín. No stále ako v saune. Ktorú tak pred piatimi minútami vypli – zvyškové teplo stále dostatočné na infarkt. Tak sme si „užívali“ horolezecké pasáže na osliznutých vápencoch a vyhliadky do plnotučného mlieka z Bielych skál a Stratenca. Aj roje mušiek, ktoré si to užívali s nami, najmä v dokonalom závetrí tých kosodrevinových tunelov.

Ani lúčnato otvorený finiš k obelisku nepriniesol úľavu, lebo zase strmota. To už sme sa stále intenzívnejšie tešili na ďalšiu vodu - na Vendovke. Jedny nohy (hádajte ktoré) začínali poriadne vädnúť, našťastie to nebolo do kopca už na dlho. Posledné výškové metre. Takže len rýchle foto tmavosivého obelisku na svetlosivom pozadí, a nasledovali metre hĺbkové. Na tých prvých bolo najlepšie to, že v žliabku medzi čučoriedkami a vo vysokej tráve, kde aj tak nevidno poriadne pod nohy, ešte tiekli pozostatky nočných lejakov. Rozmýšľal som, či má zmysel uhýbať, lebo v topánkach som mal jediné relatívne suché miesta na tele. Ale dali sme to bez kotrmelcov, až na Vendovku. A tam znovu chladivá almázia, lebo vo fľaškách sme už dávno mali niečo skôr na obarenie jazyka, ako na pitie.

Pod Vendovkou sa začala ukazovať pravda o ďalšom očakávaní: či to blato na strmom chodníku bude po lejaku ešte blatovejšie a šmykľavejšie, alebo bude po megalejaku dávno preč, znesené do doliny a chodník bude vymytý až na nešmykľavý štrk. Našťastie pre nás a na nešťastie pre chodník – realitou bol druhý variant. Tak sme v pohode zase potrénovali dlhé zbehy. Stíhačky sa už nebojím. Blato sme samozrejme stretli až dole, na rovinke na Jarolíme. A že ho tam bolo naukladaného, ryžu môžu sadiť!

Lenže začalo „grande finale“, čiže asfalt dole Sučianskou dolinou. Pre Maja pohoda, končil v Sučanoch. Pre mňa malé predpeklie, Sučany som mal len ako začiatok cieľovej rovinky. Napoludnie do doliny slnko svieti priamo zhora, tieň nikde, sme si to užili a po výbehu do kotliny ešte viac. A to už kúrili zhora naplno, hmly dávno odparené. Intenzívne som premýšľal, ktorá z ciest domov bude menšie utrpenie a vyšla mi tá po hrádzi derivačného kanála. Asfaltovú som zavrhol hneď a podhorskú krovinami a lúkami do Kľačian, ako aj tú popri Váhu tiež, kvôli blatu, ktoré tam vždy po daždi číha. A že na hrádzi hádam bude aspoň vánok.

Tak som sa odpojil a za bývalým kupkom to prišlo! Nie, vánok nebol ani náhodou! Ani tieň. Zato krásny výhľad na hrebeň, vyčistený od mrakov. Ešte, že aspoň tam sme to stihli! Ako bonus ešte aj vysoká tráva, poriadne ťahajúca šmatlajúce nohy. Muchy do očí k tomu, samozrejme. Áno, tak si predstavujem poriadny tréning na NTS a najmä na V100. Tie kysacko-košické hice ma už nerozhádžu! Normálne som mal chuť skočiť do toho kanála a nechať sa domov splaviť.

No našťastie aspoň cesta popod kanál bola vyjazdená a čuduj sa svet – čím bližšie k cieľu, tým viac fúkalo z protismeru. Tak ešte cez Váh, nákladné nádražie a rampy, už len imitácia behu – a pri prvom dome koniec, batoh dole, zvyšok vody za tričko, ten kilák domov už len vychodenie proti vetru a v polotieni zástavby. A hodinové spamätávanie sa na lavičke pred domom. No osobák v dĺžke pobytu v saune prekonaný, spokojnosť, lepšie to proste už ani nemohlo byť. Super chalani, ako ste to zas vymysleli – ale veď ja vám to raz vrátim!

Rišo Pouš