Kriváň naľahko od plesa

Tu na Vetromagu sú z Tatier len samé výkony a projekty, takže keď ma okolnosti zaviali do tých končín, dal som krátku vychádzku. V polke júna – už po uzávere, ale ešte pred prázdninovým návalom, skoro ráno, ideálny čas aj na taký frekventovaný kopec. Teplota akurát, len deň po fronte ešte kopce zadržiavali zdrapy mrakov, takže to nevyzeralo na bombastické výhľady zhora. Ale spod základne mrakov sa porozhliadať dalo.

Smerovník pri plese ukazuje 4,5 hodiny, to je pre väčšinu ľudí výživný celodenný program. Ale aj bez naháňania sa to samozrejme dá skrátiť, ak treba. Lebo úvodná „turistická diaľnica“ až k odbočke pod Jamským plesom je vhodná na zrýchlený presun. Ak ale niet dôvodov na ponáhľanie, cesta obnovujúcim sa lesom poskytne pár výhľadov na cieľ aj kopce okolo neho, a možno aj pár inšpirácií na zamyslenie, či je pre národný park vhodnejšie zarastené rúbanisko alebo živý les, aj keď so suchými stromami:

Ale cesta je to každopádne príjemná. Ponor do polotieňa toho suchého lesa, mostíky cez Furkotský potok a Bely Váh, studnička na osvieženie, dve turistické odbočky. Chodník sa vlní hore – dole a ráno po siedmej ešte nikde nikoho.

Za odbočkou na modrú, na Kriváň, už samozrejme chodník schudne čo do šírky, zhrboľatie a začína naberať sklon. Chvíľku popri potoku, potom strmšie pomedzi smreky a vyššie pomedzi limby. Orešnice tu majú raj.

Nadmorská výška rastie a výška stromov klesá, až kým z kosodreviny nič netrčí. Aspoň sa prvý a posledný raz vystrčí z mrakov vrchol Kriváňa. To už som na Jamách a sklon chodníka sa prechodne zmierňuje, na vydýchanie a poobzeranie.

Prvé pohľady smerujú doľava k Západným Tatrám a hornému Liptovu. Jemný opar milosrdne maskuje obrovské holoruby, na úbočí v Podbanskom svieti biela kontrolka Permonu.

O kus vyššie prestáva zavadzať aj pravý svah a otvára sa panoramatický pohľad do turistovi neprístupných dolín pod Kriváňom: Važeckej a do doliny Suchej vody. Jamská kopa dominuje v strede, nad spojom dolín.

Nasleduje dláždená rovinka popod Malý Kriváň, ktorý aspoň na chvíľu milostivo vystrkuje hlavu z mraku. Zas niečo na predýchanie a povrtenie sa okolo vlastnej osi, lebo posledné rozhľady popod základňu mrakov si vyžadujú pozornosť.

Chodník uhýba doľava do traverzu a ako po schodoch sa štverá v ústrety stretnutiu so svojim zeleným bratom v Krivánskom žľabe. Vnára sa odspodku do mraku, ale je príjemne, už aj otravné muchy dali pokoj, ostali nižšie.

Doteraz som stretol vari troch ľudí, ale v traverze počuť z druhej strany žľabu, spoza hmlovej steny,  rozhovory a fučanie vystupujúcich – od Troch studničiek ide hore podstatne viac ľudí.

Po rázcestie to bol choďák po chodníku, teraz začína prechádzka kameňolomom a treba niekde aj ruku k dielu priložiť. Príjemné spestrenie pohybového stereotypu. Ciest je viac na výber, lebo značku treba niekedy lepšie pohľadať, ale zase: dá sa vyhýbať. Lebo tu už je premávka hustejšia.

Slnko ako Mesiac v splne, ledva presvitá cez sivú oponu a tieňuje obrysy skál a brál. Ale aspoň viem, že opona nado mnou je tenká a žiadna letná búrka sa sem zatiaľ nechystá. Po obchvate jedného brdku čiastočné odokrytie opony kvôli prehliadke záverečného výšvihu.

A to už dlho netrvá, len pár serpentíniek, schodov, platní, štrbín a je tu on: „zora slávneho života, dennica voľného Kriváňa“. Len vidieť maximálne na tie vzletné slová na tabuli. Nevadí, ďalší dôvod vyliezť sem ešte aspoň raz, keď už tu každý bol aspoň stokrát, ako sa hovorí.

Ale je furt príjemne aj tu hore, netreba sa náhliť, tak sa oplatí počkať. Predstavenie len začína a umelec na krátke okamžiky odhaľuje ukážky svojich diel. Napríklad smaragdové oko Veľkého Terianskeho plesa.

Tak je aj cestou dole, mraky sa trhajú, skoro až ľutujem, že som nešiel neskôr. Na prvom úseku lepšie vidieť pod nohy, aj do Važeckej doliny, dokonca v diaľke svieti lanovka pod Soliskom.

Ešte nižšie, z hrany Malého Kriváňa, vidieť do doliny ubiehajúcu linku chodníka. Aj keď sa stratí v lese, za jej koncom svieti ako bodka za vetou Jamské pleso. Takže smer jasný.

Aj nad Krivánskym žľabom sa opona trochu dvihla, tak konečne aj vidím, nielen počujem, ako ľudkovia stúpajú od Troch studničiek. A začína ich takto pred poludním pribúdať, tak radšej rýchlo uhýbam zase na modrú a prášim dole.

V traverze a na následnej „dláždenej“ rovinke sa prášiť dá, ale pod nohy sa treba pozerať stále, tak to nepreháňam, pozeranie v ústrety tatranskému podhoriu má prednosť.

O chvíľu už okolo mňa začína rásť les, výhľady už len po najbližšiu limbu či smrek. Strmé zoskákanie k potoku. Ešte malá zachádzka k Jamskému plesu, kde turisti kŕmia kačaciu rodinku a stromy sa symetricky zrkadlia na hladine.

Potom už len cesta nazad k zubačke, znovu za úvah, ktorý typ krajiny okolo chodníka lepšie zapadá do predstáv o národnom parku. Pri čakaní na (samozrejme meškajúci) rýchlik dole v Štrbe tie úvahy ešte posilňuje konfrontácia s realitou, na ktorú dnes akosi veľa ľudí upozorňuje. Je to fakt, alebo si len viac všímame tie vlaky naložené drevom?

Každopádne posledné pohľady cez okno vagóna smerom k neviditeľnému Kriváňu hovoria, že to síce bola dobrá vychádzka, ale oplatí sa ju zopakovať - napriek tomu, že som tam tiež bol už aspoň stokrát.

Rišo Pouš