Kremnické vrchy: juhozápad

Taký menej známy a navštevovaný kút Kremnických vrchov - prevažne zalesnený hrebienok a jeho lúčne okolie medzi Žiarom nad Hronom a Kremnicou, alebo presnejšie medzi Starou Kremničkou a Kopernicou. Turistické značky skoro žiadne – teda tie klasické. Len modrá križuje v smere západ - východ. Ale sú tam miestne značky a vedie tade Barborská cesta. Je tam pár zaujímavých miest, čerešničkou na torte je vyhliadkové bralo Dolnej Klapy (657 m). Len medzi tými lokalitkami často hnusné, zablatené, široké, lesné cesty - spojky medzi jednotlivými ťažobnými jamami. Lebo vo veľkom sa tam ťaží bentonit a tých megajám je tam zo desať. Nadstavil som si to ale ešte na začiatku zo železničnej zastávky Bartošova Lehôtka a koniec potiahol od Kopernice až na Kremnické Bane. Malo to takto dokopy necelých 30 km. Prevýšenie neveľké a terén nenáročný, ale bola to často orientačná výzva. Lebo kvôli novým ťažbám aj tá Barborská cesta je na pár miestach pretrasovaná, aj tie (najmä) lúčne cesty sú niekde ozaj len na mapách a miestne značenie tiež nič moc. Ale pekná prechádzka, asi takto:

Takže na začiatok, pretože som išiel vlakom, potreboval som sa do Starej Kremničky nejako dostať a najlepšie mi to vychádzalo zo zastávky Bartošova Lehôtka. Popod Jastrabskú skalu, pomedzi dva staré lomy, zvážnicami relatívne orientačne jednoducho popri solárnej elektrárni až na horný koniec Pitelovej, a odtiaľ už dole do Kremničky po miestnej modrej. Akurát tou modrou už som raz išiel (ale hore) - a mal som ju zafixovanú ako zreteľný chodník. Teraz akosi nič, len divočinový zostup k tunelu Kečka popod trať. Po búrkach bolo, tak som fajne zaprasil, ale vo vysokej tráve aj párkrát opral maratónky a čvachtajúc som lízol severný okraj Kremničky, smer lúky pod Chrasťovou (420 m) – tie tam vzadu:

Ranné hmlisté vlhko už prebíjalo slnko a to začalo poriadne dusiť, tak som aj rád zaliezol zase do lesa – a tam príjemný zelený tunel, pod nohami lístie, skoro bez blata. Ale tešil som sa krátko, radosť prekazil prechod cez prvý lom. Potom trochu zmätky v značení, práve okolo tých lomov sú zrejme chodníky poprekladané, ale s navigáciou a trochou logiky sa to dalo.

Nasledoval strmšie stúpajúci, úzky, ale konečne jednoznačný a s výškou opeknievajúci úsek lesom. Stále viac skaliek a braliek na ňom a koniec na tom najväčšom – na Dolnej Klape. Hore čerstvý kríž a dokonalá kruhová panoráma, len dole pod bralom ďalší bentonitový mordor, cez ktorý bolo treba nejako sa prepracovať.

Strmý zostup po suchom a poriadne hrboľatom, popod stromy - len potom blato na širokých cestách krížom cez lom. Bolo mi treba zostúpiť (podľa Mapy.cz) spolu s Barborskou cestou do doliny Úkladného jarku, lebo som chcel vidieť Jazierko Slobodné. Barborská cesta už ale tiež vedie inokade a ani podľa tej pôvodnej to tam nejako moc neplatí (ciest nikde) - išiel som improvizačne, dole lesom, aby som nemusel moc zachádzať po cestách. Ale podarilo sa.

Jazierko je zaujímavé, aj keď samozrejme nie prírodné, ale s umelo vytvorenou minihrádzou a kakaovou vodou. Je tam altánok, chodník dookola, na ňom také minipláže aj zaujímavý „kamenný maxihríb“ - a nesmie chýbať jeden z miestnych „filandovských“ upravených prameňov. Len tento akurát netiekol.

Potom dlhší, monotónny úsek – najskôr mierne do kopca po širokánskej, spevnenej šotolinke (asi kvôli preprave vyťaženého materiálu do fabriky), potom z ošípkovaného rázcestia (asi šesť či koľko ciest sa tam zbieha) strmšie dole k tej fabrike, ale neznačenou cestou. Modrou značkou som pohrdol, chcel som si skrátiť trasu na lúky nad Kopernicou.

Hádam sa aj podarilo, lebo ako cesta liezla z lesa, vpredu už bol počuť hukot tej fabriky (hej aj v nedeľu sa tam makalo), ale to už som brzdil a odbočoval doprava, hore lúkou. Dalo by sa aj skôr, odbočka lesom popri potoku vyzerala použiteľná, ale mne išlo o výhľady. Napríklad z kopca Kopernica (601 m), ktorý mi stál v ceste. Našťastie už sa zase zamračilo, inak by som bol ako parená buchta. Prvý výhľad z lúk bol priamo na tú fabriku:

Kopec nad Kopernicou síce zalesnený, ale z lúk okolo výhľadov dosť, aj na kostol s kláštorom v dedine. Potom ďalšie pranie topánok a zber kliešťov dole lúkou, kratučký pobyt na ceste do Lúčok a posledné, zato najdlhšie a miestami aj seriózne strmé stúpanie, na Jarabicu (938 m). Ďalšia orientačná výzva - lebo lúky, bez GPS by som sa tam poriadne pomotal. No čím vyššie, tým jednoznačnejšia cesta. A už som tu bol na bajku, tak nejaké zvyšky spomienok. Ale čo tam bolo vysokej! Za každou zákrutou som nejakú partičku odplašil z popoludňajšej siesty.

To už som dlhšie „prepočítaval“, lebo vlaky cez Kremnicu často nechodia. A nemal som veľa času od toho, ktorým som sa doviezol, tak som aj trochu „kopal do vrtule“. No vyšlo to a z temena Jarabice som sa už mohol kochať pohľadom na sever, kde ako maják bielo svietil kostolík v „strede Európy“. Takže ku vlaku na Kremnické Bane som to mal tak 20 minút a k dispozícii 30, akurát :-) Len by sa na záver tá pekná, trávnatá cesta dole lúkami nemusela zmeniť na ihrisko miestneho buldozéristu. Ale čo už. Tak som posledný raz boty opral v tráve cestou na stanicu. Fajné to bolo – myslím samozrejme celé, od začiatku, hehe.

Rišo Pouš