Kráľova hoľa na bicykli

Posilnený sprchou po návrate zo sopky (viď dole: odkaz na Rišov článok o Poľane) sa s mojím sprievodcom a ubytovateľom s vďakou lúčim a premýšľam, čo o tejto skorej, poobednej, štvrtej hodine ešte vymyslieť. Totiž, celé Slovensko je behom denného svetla na cestách a diaľniciach upchaté. Presvedčil som sa o tom cestou do Bystrice v piatok a týždeň predtým aj na hlavnom severnom D1 ťahu. Počasie je prajné, síce hlásia búrky na kopcoch, ale sprobovať treba. Som po Poľane aj ukrútený, ale vôľa dačo skúsiť nechýba. Preto si vyberám viacfaktorový cieľ, ktorý snáď trošku vylepší môj „nízkonížinný“ profil. Kopec čarovný, kopec na konci sveta, aj cesta tam končí naozaj. Lenže každý koniec znamená aj začiatok a v tejto oblasti začína „úplne iný vesmír“.

Presun z BB smer Červená skala je opakovaná ulietavačka autom po cestách, ktoré sa za tie roky aj menia, veď leto je vždy stvorené na opravy a plátačky. Pri Ľupči spomalenie, lebo nový asfalt a bez čiar, a v Podbrezovej zbúraný chodník okolo železiarní spoľahlivo brzdí na 25 km/h a hrkačka. V Brezne ešte na námestí semafor kvôli obchádzke na sedem minút, ale potom už horehronská klasika, dedinky v zapadajúcom slnku v doline Hrona, radosť pozerať, človek vie čo má čakať a je rád ak to vidí znova v tom pôvodnom duchu. To sú tie konce sveta. Očami si zapichnutý v krajine a dušou si už v nebi.

Parkujem pri železničnej stanici v Červenej Skale, nejakí auto-cyklisti tam už majú tátoše tiež. Akurát zapadá slnko za horu, no stále je cítiť babie leto, aj keď na Horehroní už to má ozaj jesenný nádych. Ale dobre, teplota k večeru klesne, to bude výhoda. Narýchlo sa prezliekam do obojživelného polovysušeného dresu, fotím rázcestník a vyrážam smer Šumiac po ceste - čas ukazuje 17:39. Dnes to bude ešte veľa asfaltu, no vôbec mi to už neprekáža. Výhľady spoza zákruty na dedinu a hoľu sú - vršok je v mraku, ale nie búrkovom. Búrky sú až obďaleč, takže to nebude rizikové. Spoľahlivý JZ ohrievač, vento tricolore, hoci oblaky robí iba jednofarebne sivé, zato v mnohých odtieňoch.

Do dediny poriadny stupák, na námestí ticho obzerám vyzdobený pamätník obetiam vojny a vydýchavam sa, hore dedinou potom pomaličky, obzerajúc opravy dreveníc aj chalúp a domkov, za tie roky sa tu pohol čas aj štýl. Ale aj tradičné ostalo tradičným, oko sa poteší. Hore samozrejme šliapem sám, očakávam, že zhora pôjdu hordy ľudí, ale nesplnilo sa to (paráda). Strade Bianche sa kľukatí a pristrmuje, zhora fičia ebikeri na fatoch - mladí, v rýchlosti, bez prilieb... Požičovňa teda funguje. Neskôr ešte aj starších manželov na širokáčoch stretávam, ale tí pekne, rozumným tempom dobíjajú baterky, aj s prilbami, pekne predpisovo, ako kážu tabuľky. Aj gravelista sa objavil. Únava sa už prejavuje a v dolnej časti je stále priteplo, a tak na niekoľkých strmých úsekoch zosadnem a potlačím bicykel aj keksík do seba, voda to zaleje a znova sa dá potom rozbehnúť. Ponáhľať sa nebudem, svetlo mám, snáď nezmoknem. Len tá cesta je dáka dlhá, nalyžované to tam mám, lenže to je úplne inak, aj trasa, aj rýchlosť, aj vnem. A chata pod KH stále dáko v lesnom nedohľadne.

Na rúbaniach a priesekoch v zapadajúcom slnku, v mäkkom protisvetle mihá sa vzduch. Ako to? Fatamorgána tu na kopci? To len milióny mušiek z trávy a pionierskych vŕb čakajú na mňa. Neštípu, ale trochu šteklia. Dobrých 300 ks som dovliekol až na chatu a tam som ich striasol, čiernych (doslova aj farbou) pasažierov. To preto som nevládal, vysvetlenie sa vždy nájde. Na chate fotím, tankujem kofolu a do zásoby cuc-džúsik a keksík. Chvíľu odfúknem, dofúkam gumy na tvrdšie, lebo teraz začne asfalt, a to sa pôjde lepšie aj rýchlejšie. Ako meňavka, prispôsobím sa podmienkam. Traverz v úboči smerom na Kráľovu skalu idem pomaly a obchádzajúc výmole v hrubom asfalte a šotolinové nánosy premýšľam, kedy sa už cesta viac položí. Ale nechce sa jej. Príjemne som prekvapený, keď naľavo je studnička, ktorá zbiera vodu z celého svahu. Samozrejme, hygienická očista je základ dobrého výsledku, a ako sa ukazuje, vodné chladenie je tiez účinné od hlavy po päty (aspoň na pár minút). Takto oživený znova sadám na mašinu a do sedla Snehová jama už dokrútim celkom fajn. Aj teplota klesla, slnko už nie je, všade úplné ticho, len gumy počuť ako lepia na smolný asfalt, tu a tam. Bike ide tichúčko ako sonda vesmírom, dobre ho v servise nastavili, a to už pritom pobehal v terénoch aj po ceste 500 km za posledné dva týždne.

V sedle Snehová jama pauza, fotím salaš maringotku, ovce sa chystajú na noc. Tma kryje krajinu pomaly, ešte tu hore je svetla dosť, ale tmavia to tie mraky na holi a hrebeni, nad Slovenským rajom malé búrkové oblaky a šľahačky v oranžovej, podobne aj Tatry a Popradská kotlina. Tak znova hore sa, asfalt sa lepší, je rovnejší, diery zmizli, smoly pribudlo, tu sa dá aj na cesťáku (len tá spodná časť po chatu je na gravel s aspoň 30 mm gumami), sem tam je pomastené od oviec. Od sedla aj pofukovať začalo, teda chladenie par excellance, ukazuje sa, že kľúčový prvok je nielen výkon motora, ale aj výkon chladenia. Dokonca si aj prehodím na ťažší prevod! Ale iba na chvíľu, šprintovať tu nebudem. Smerujem do tmy a obzerám Martalúzku, cesta ide pekne hore, aj do diaľky viac vidno, tak sa ľahšie ťahá. Čistím si hlavu, funguje to na pomalé otáčky, ale skoro dokonale!

Na severnej serpentíne dám ešte džúsik jahodový na posilku, a už to nie je ďaleko. Viac a viac fúka, ale nevadí, chladenie funguje dobre. Hore takmer nič nevidno, ale smerovníky hej, a tak nafotím čo sa dá. Hodinky v telefóne hlásia 20:12, teplomer na budove cca 12 stupňov. Raketu akurát chystali na ranný štart, už blikala. Náučné tabule pozriem iba letkom, výhľad na krajinu majú pekne spracovaný, sedí to s obrazom v pamäti, vsjo v parjadke. Spotený som riadne, ale prievan suší až prirýchlo, tak si na seba dávam šušťák bundu, odfukujem pneu na mäkké tlmiče a s pohľadom do vesmíru cez vežu sa lúčim s kopcom. Aj takéto počasie si treba vedieť užiť. A to sa podarilo. Dole kopcom zapínam svetlo, nech si vidím pod nohy. Zradné kamienky, občas prach, netreba to prehnať, času je dosť, dnes to bude zaujímavá nočná (z)jazda.

Stojím občas v pedáloch, ale asfalt fakt rovný, a ako tak švihám dole, naraz zbadám darček dnešného večera: svetielkujúci obláčik búrky dakde nad Stratenou. Bliká ako veľkorozmerný lampión v tmavej izbe, premietajúc výjavy na široké tienidlo. Pri Kráľovej skale štandujem a tri minúty zabúdam zavrieť ústa, a potom behom pol minúty som schopný tento záblesk aj zachytiť na pamiatku (v tej kose mi celkom triaslo ruky). Vyzerá to tak, že tam hore si Petrus s kamarátmi (zase ich je tam o niekoľko viac) riadnu diskotéku zariadili. Ale veď nech majú radosť, mne sa z nej tiež čosi malé ušlo. Celý traverz po studničku to mám na ľavoboku, tak v brzdení mám čo obzerať - také divadlo, na ktoré sa dá pozerať hodiny. Doslova topka tohto dňa, na ktorú sa pozerám takmer v rovnakej výškovej úrovni, pocit na nezaplatenie a bude tažké také dačo znova zažiť. To sú tie momenty, pre ktoré treba chodiť von do prírody na výlety. Aby bolo na čo spomínať.

Pri chate mŕtvo, chata tmavá, nikde nikoho, dokonca aj tie mušky už išli pekne spať. Zato sa vyrojili nočné mory - motýle a celkom ich láka moja biela LEDka. Pod chatou sa ešte naháňam so zajacom, ktorému evidentne dobre svietim pod nohy, lebo nie a nie uhnúť z cesty do tmavého lesa. No chudák v tej šotoline, tak po 100 metroch spomaľujem, až zastavujem, konečne odbočí nabok. Tak môžem znova do tempa, nahriať brzdy. Ruky už bolia, ale dohrkáme to až dole, len netreba sa nechať vyniesť do lesa. Ten biely makadam, teda čo to je... Že by vápenec? No uletuje to pod kolesami občas, ale dá sa nájsť úzka cestička, ktorá je vyjazdená na podklad do tvrda, tam sa to dá trošku pustiť, aj bezpečnejšie brzdiť. Do dediny vbieham už v tme, ale ešte to tam v bufete celkom žije. Finálne klesanie zo Šumiaca dáva zabrať, sú aj diery v ceste, nedá sa šusovať iba tak a znova cítiť, že stúpa teplota. Hore na kopci bolo okolo 12 s chladivým vetrom, tu je 19 a bez vetra.

Dojazd k autu ako svetluška, auto osamotené. Rýchlo balím bike, prezliekam sa, pijem teplý radler. Teplota akurát, vo vzduchu cítiť jeseň, SNP za rohom, v tomto kraji naozaj za každým stromom, vnemy z toho idú do tela všesmerovo. Stanica slabo osvetlená, hviezd plné nebo. Len tak stáť a pozerať do inej galaxie. To je tiež za odmenu v dnešnej uponáhľanej dobe.

Jazda domov už je plynulá, všetky zápchy rozpustené, to je jediná možnosť nateraz (ako každé leto), ako noční jazdci cez celé Slovensko, pašujúc schránky vlastných tiel za dobrodružstvom. Má to niečo do seba, musíš sa premôcť a ísť kompletne proti prúdu. Stojí to veľa síl, nič nenaspíš, unavený ako hucul po šichte, avšak máš ten zážitok podľa svojich predstáv. Vytvoriť si obraz a podľa neho ísť a spraviť výlet a zážitok z neho aj tak prekoná predstavu. To je to plus na n-tú, čo nepasuje do žiadnej rovnice, lebo toto je už iná dimenzia, nie vedecká.

Do postele padám o druhej ráno, spokojný, šťastný. Spím ako drevo a na Pinocchia sa budem hrať zo dva dni, zaslúžene. Až na ďalší deň si pozriem parametre kopca, čo som prešiel. Dosť kilometrov to ešte bolo (skoro 15 hore, rovnako dole). A jeden navyše k tomu, do výšky. Za jeden deň som teda s prestávkami a oddychmi vyšiel z mora až na Gerlach, aj celkom vysoko na tie rovinaté pomery. Teraz to bude chcieť to morské plážovanie na relax, len to more nám tu chýba.

Jazdené 15. augusta 2021 podvečer. Údaje z mapy.cz: 29.2 km dĺžka, 1160 v.m. prevýšenie.

Sherpa