Javornícka stovka 2018 bola neskutočne farebná

Zhodneme sa hádam všetci, že siedma J100 bola jednoznačne najkrajšia stovka sezóny. Kúpala v slnečných lúčoch naplno rozbehnutého babieho leta, aj s rannými hmlami v dolinách, ktoré k jeseni patria. Neskutočne pestrá krajina lesov, lúk, pasienkov a najmä samôt hýrila počas druhého októbrového víkendu poriadne gýčovými farbami. Teplota na behanie ideálna, vietor žiadny a po suchom začiatku jesene aj blata bolo len tak symbolicky. Aby sa nepovedalo, že nie sme v Javorníkoch :-) Len jednu chybu to malo: skús na chvíľu spustiť oči z kamenistej cesty, ešte keď sú šutríky maskované napadaným lístím... Aby sa držky, tigre, rybičky a iné nedobrovoľné skoky príliš nemnožili, viacerí sme si povedali, že škoda sa v takom počasí naháňať, ideme sa kochať krajinou. Dobrá výhovorka, keď človek viac chce ako môže, nie? Aj tak sa mi zdá, že bol nejaký veľký odpad, zo 30 ľudí hádam nedošlo...



Vlaňajší víťazi a držitelia traťových rekordov neprišli, ale neprišli o svoje rekordy. Teda Lucia prišla, ale len na kontrolu pomáhať a poháňať svojho Pištíka. Ani rýchlych českých bratov nebolo toľko čo vlani, sa mi zdalo. Zato tí najlepší uchmatli prvé dve miesta: Tadeáš Vyvíjal (11:08) a Jaroslav Vicher (11:51). Zabednil ešte Vendelín Bugáň ako najlepší Slovák (12:03). Smolu mal Miki Kéri, ktorý odstúpil z tretieho miesta na Portáši (K6), a podobne Matej Oravec, tiež bojujúci od začiatku vpredu, ktorý to po dlhej kríze dokŕčoval tiež len tam. Víťazka septembrovej P100 Aysen Solak z Turecka zasuverénila aj tu časom 13:05 a celkovým siedmym miestom, „o parník“ pred Poľkou Marzkou Janerka (15:24). Fičala poriadne, lebo starosti jej až po Semeteš robila Ivana Líšková, s ktorou sa od začiatku naťahovali o vedenie. Ivanu ale zradilo koleno a aj ona (aj so suitou) ostala sedieť na Portáši. Tretia Gabika Bajteková to dala pohodovo za 16:20. Výsledky budú na stránke J100 a online sa dali sledovať ako vždy na Ultra Hikingu.



Zaradom udalosti vyzerali asi takto: v piatok večer a čiastočne v sobotu pred siedmou ráno sa do Čadce zliezlo odhadom okolo 160 z pôvodne 180 prihlásených ľudí z vypredanej štartovky. V telocvični to vyzeralo ako na parkovisku pred hypermarketom, už len na parkety nakresliť parkovacie boxy pre spacáky. Socializácia do nočného pokoja o jedenástej, len niektorí to po východniarsky roztočili do vysokých obrátok a promile niekde inde. To sa potom v sobotu fičalo na zostatkový, čo?



Rastúci šuchot som ráno sledoval už od piatej, pred siedmou sa to všetko začalo trúsiť do hnusnej vlhkej hmly smerom k námestiu. Tam už Náčelník udeľoval cez megafón dobré rady typu „po výbehu z mesta držte sa fáboriek a elektrického ohradníka.“ O pol ôsmej sme boli vystrelení hore sídliskom, domáci akoby si už zvykli – pekne uhýbali a niektorí aj zafandili. Čelo vykecávalo v pohodovom tempe, tak som chvíľu stíhal, ale fotky aj tak nič moc, až nad hmlou. Končila nevysoko, hore raj. Začalo nádherné behanie cez osady, rôznofarebné lesné tunely, lúky s výhľadmi a sem – tam aj s ovečkami, no jednoducho gýč... Jasné, že aj megakaluže bolo treba poobchádzať a pomedzi hnusné rúbaniská sa premotať, ale to len zriedkavo.



Vyhriati sme sa skotúľali relatívne po dobrých cestách do Zákopčia a nazad cez hrebeň prekotúľali do Ochodnice, tam už niektoré zbehy boli ak nie o život, tak najmenej o nohy. Dole všetci v kabátoch a kapucne na hlavách, a vraj „hore je asi pekne, že?“ No nezávidel som im. Možno ani oni nám tú čiernu mačku cez cestu :-)



Z dediny zas sme sa rýchlo dostali nad hmlu po panelke okolo toho rybníka, či čo to tam majú. Všade vrčia píly a traktory, domáci chystajú drevo na zimu ako diví. Hej, tu treba, tu kúria už hádam mesiac. Po dlhom výbehu na hrebeň, do Vrchrieky k „Potvorovi“, nasleduje konečne dlhší, súvislý a veľmi pekný úsek až na Jakubovský vrch. Za Kameňovníkom (ďalším výtvorom sochárskej galérie) ešte päť minút strmo hore a potom ešte strmšie dole. A s pár stúpaniami na spestrenie, dlhá klesavá cesta do Dlhej, na K3. Tam už aj na dne doliny svietilo a hrialo. Aysen a Ivana tam doleteli ako víchrice a odtiaľ až po Semeteš som bol svedkom ich poriadneho naháňania. Okrem toho malá hydrologická vsuvka: sú tam cestou dve miesta, kde je furt blato – pri kaplnke nad Poľanami (to je megablato) a popri chalupách u Bachroňovcov. Teraz? Sucho, najviac ak nejaká minimláčka, nechápem...



Zo Semeteša Aysen definitívne ufujazdila het, ja som nič nestopol, tak som sa vydal poslušne po vlastných tiež. Chvíľu superstrmá úzka asfaltka k Solíkovcom, a potom už pozvoľna klesajúce cestičky do ďalšej Vrchrieky. A zmena dramatická, lebo vstup do lesa (prudko hore) lemujú kopy dreva. Je jasné, ako to v lese vyzerá, ešte že je sucho. Podchádzame rozhľadňu, schádzame na veľké lúky u Ovsenovcov, prechádzame cez hlavnú u Melocíka, za Gregušovcami odbočujeme zas z hrebeňovky dole, do Makova. Tu je jedna z rarít trasy: cestu na krátko strieda úzky chodník lesom, akých tu nie je veľa. No aby sme neboli príliš veselí, na tajnú kontrolu v Sedle za Lemešnou je to do kopca po asfaltke. Furt sa k niekomu na chvíľu prilepím, žeby som mal okrem farieb na fotkách aj ľudí, keď už...



NAJLEPŠIA tajná kontrola na trase nás vykrmuje, aby sme mali sily na ten strmý vyerodovaný žľab, čo sa tvári ako cyklotrasa. Ozaj super na bajk... Ale potom krásny, behateľný hrebeňový úsek cez K5 (hotel Fran) na K6 (Portáš), len to slnko priamo do tváre, no fuj! Chcelo by to šiltovku. Musím si dobre nadbiehať a fotiť ľudí spredu, aby som mal svetlo do chrbta. Ale zatiaľ vládzem. Za Stratencom už je chodník viac v lese, slnko už tak nevadí. A na Portáši nachádzam sedieť Mikiho, ktorý už mal niekde pred cieľom brzdiť. Dokuľháva aj Matej Oravec a o chvíľu Ivana Líšková s badygárdami. No, ste sa tu dobrá partia zišli...



My čo ešte môžeme (alebo musíme), valíme v ústrety krvavému západu slnka cez Kohútku do hlbokej jamy Papajského sedla, aby sme sa ešte strmšie vyštverali na (asi) všetkými milovanú Makytu. Už je to na čelovku, o to pomalšie to zdanlivo ubieha. A nohy už bolia parádne, najmä v zbehoch je to utrpenie. K7 v Beňadíne je po zostupe zjazdovkou ozaj „za odmenu“, však?



Tak, cieľová „rovinka,“ posledných asi 10 km. A sranda, že akosi viac do kopca ako z kopca. Také monotónne dupanie po nočných zvážniciach. Kufrovacia lúka z minulého roka je našťastie už označená parádne (si myslím). Ale neskôr, keď už sedím v cieli, cez okno vidno ako niektorí prichádzajú z opačného smeru ako by mali. A jeden nešťastník sa dokonca ocitol druhý raz na K7 :-) Asi mu vtedy nebolo veľmi do smiechu... Tak, nik hádam na tých šutroch veľmi zle nedopadol, čiže všetko hádam dobre dopadlo. Orgsteri z SUT sa tiež hádam nebudú dlho spamätávať z prebdených nocí. Zas to spravili na viac ako jednotku, lebo vybavili aj počasie a suchý podklad. Už čo môže byť o rok lepšie? Žeby konečne potreba mať tie lyžiarske okuliare? Každopádne vďaka za najkrajšiu stovku sezóny.

Všetko podstatné samozrejme nájdete tu: http://javornicka100.wbl.sk/

Rišo Pouš