Hviezdicová jazda cez Nitrianske Pravno

Bývalé nemecké banícke, a neskôr remeselnícke mestečko na hornom okraji hornej Nitry, s veľkým námestím - vždy som ho na bicykli iba preletel v honbe za vzdialenejšími cieľmi. Ale mi už dlhšie nedali pokoj tie viaceré odbočky do koncových dedín, ktoré sa rozbiehajú z toho námestia, prípadne kúsok od neho. A že teda preskúmam kvalitu asfaltov na tých bočných okreskách. Vieme aké je to u nás – niekde tragicky deravo, niekde úplne nanovo, kde by to človek možno ani nečakal. Vznikla z toho teda na mape taká doslova hviezdica, do ktorej je zakomponovaný aj príjazd a odjazd. Tie boli samozrejme dlhšie, cez celý Turiec, dokopy COROSy Apex Pro povedali, že 135 km a +1300 m, ale o tie čísla tu nejde. Dôležitá je tá estetika a Strava ukázala toto:

Takže rozjazd nedeľným ranným Turcom, tak kadejako cik-cak, ako ma chute viedli, najmä však po bočných cestách. Na tej hlavnej do Prievidze bolo celkom rušno, ako vždy. Takže aj prvé rameno hviezdice (v zjazde do Pravna) som potiahol cez Vyšehradné pomedzi domy, hneď ako sa dalo ujsť z hlavnej. Cestička úzka, na hornom konci drsná, nižšie hladká. Potom hop nazad na hlavnú a o chvíľu už som svišťal cez námestie v Pravne.

Ďalší na programe bol Pravenec, ale tiež nie po hlavnej. Cez Solku. Ako som sa vymotal spomedzi domov a premostil Tužinku, už tu bola cesta krásnou gaštanovou alejou a naľavo svietil na kopci kalvársky kostol. V Solke pri kaplnke doprava a popri cintoríne (cestou nazad som tam dotankoval) vedie do Pravenca pekná, hladká, aj keď úzka cestička. Ale aj cyklotrasa je to. Na konci dediny som sa otočil, aby som nazad do Pravna nešiel po hlavnej, a nazad ma navigoval zase ten biely kalvársky kostolík, svietiaci zo zeleného pahorka:

Malinová, ďalší cieľ. Z kopčeka pred dedinou pekné výhľady na hrebeň Vtáčnika aj s oboma Gričmi na jeho začiatku. Cesta pre zmenu poriadne široká. Malinová je po nemecky Zeche a je tam peruánska reštaurácia, no ci beka! Ale aj tadeto tiahne cyklotrasa a nejako veľa bajkov tam bolo poopieraných, tak som potiahol ešte kus vyššie, zase popri kaplnke, po žltej značke za/nad dedinu. Príjemná, hladká, mierne stúpajúca, úzka cezpoľná asfaltka, len občasné nánosy piesku z polí na nej. Pri vodojeme asfalt skončil akoby uťal, ale výhľady na všetky okolité veľhorstvá parádne, kruhové. Nazad dole v ústrety Vyšehradu:

Nazad na námestí v Pravne som usúdil, že som asi v polovici výletu, tak som lupol dvojitú čokoládovú, povystieral nohy a staré kosti a išlo sa ďalej. Na programe bola Chvojnica, najdlhšie rameno hviezdice. A ako som rýchlo zistil, aj najviac do kopca. Na úvod sa cesta trochu vlní hore a dole, potom sa vlní už len hore, miestami aj celkom výživne. Ale v krátkych striedačkách s miernejšími úsekmi. Chvojnica je typická kolonizačná dedina, zavrznutá v úzkej doline, takže poriadne natiahnutá a s medzerami medzi domami. Len okolo svojrázneho kostola je to v jej jadre trochu hustejšie zastavané. Netreba sa dať odradiť hrboľatou značkou pred vjazdom do „centra“ ani kusom poriadne rozbitého asfaltu za otočkou autobusu na hornom konci. Dobrá cesta pokračuje hneď za horizontom, za ktorý zdola nevidno, pomedzi chaty až k horskému hotelu Magura. Tesne pod ním som sa otočil, lebo sklon už začínal naberať neslušné hodnoty. A cestou nazad, práve pri tom rozbitom kúsku cesty, som zase dotankoval z fajného prameňa:

Posledná dvojsmerka tam aj nazad ma viedla do Tužiny. Tam to už poznám z výjazdov do srdca Strážovských vrchov, takže len tak pre úplnosť. Na začiatku trochu výhľadov z kopca, potom poplátaný, ale relatívne hladký, dlhý prejazd dedinou. Dolná krčma, horná krčma, medzitým cukráreň, ale nestál som. Ani som to nehrotil za dedinou po rozbitom úseku (za ktorým sa podklad ale zlepší) ďalej do doliny, otočil som to hneď za posledným domom pri kríži a ponáhľal sa nazad do Pravna na druhú dávku kalórií, tentokrát vanilkových. Za Euro kopček.

A bolo treba energie, lebo ma čakal už len odjazd domov. Cez Kľačno. Tiež dedina dlhá ako ďas, ale pretože cez ňu ide hlavná a bola pekná nedeľa už tesne po poludní, tak autoturistika smer Fačkovské sedlo v plnom prúde – veľmi rád som bol, keď som odbočil. Najskôr do ticha pomedzi domy, potom do tieňa pod stromy v doline, aj keď na oveľa drsnejší asfalt. Ale na ten som tu zvyknutý. Najmä tieň bol fajn, lebo už zhora začali poriadne prikurovať. Tak som ešte naposledy dotankoval v prameni pri ceste, kde čerstvé žlté číslo hlási 3,5 km na vrchol stúpania. Potom už pohoda v miernych sklonoch až do Vríckeho sedla.

Začiatok zjazdu ako vždy čistá hrôza a intenzívne brzdenie, lebo hra svetla a tieňa tu perfektne maskuje početné diery v asfalte. Navyše tu aj popršalo, cesta mokrá, viac čierna ako za sucha. Ale s vynorením z lesa už pohoda až domov – lebo z kopca, po hladkom a navyše s vetrom do chrbta, no čo viac chcieť na záver?

Rišo Pouš