Hoskora mtb

Hoskora je taká nenápadná dolinka, ktorá padá spod Suchého v Krivánskej Fatre smerom na západ a ústi do Váhu medzi Vrútkami a Strečnom. Turistické značky vedú po hrebeňoch po jej obvode, ale na jej dne nenájdeme žiadnu. Možno preto, že jediný prístup do doliny „zdola“ je popri Váhu a jeho kanáli dlhý a nezáživný, po asfaltke z Lipovca. A možno preto, že na jej svahoch je rozložených až päť prírodných rezervácií. Zato zvážnic je tam požehnane. Ale sa tam moc neťaží, tak nie sú rozmlátené a v období končiaceho babieho leta plnofarebné, až oči pučíš. Ideálny stav na bajkovačku v posledných teplých lúčoch počas posledného októbrového víkendu. Komplet v národnom parku, v treťom stupni ochrany, takže by sa akože nemalo – ale nestretnúť tam offroad „s povolenkou“ by bol zázrak. Chatári, poľovníci, lesáci... Vďaka za takéto pravidlá. Takže asi takto - žiadne enduro lesom, slušne po pevných lesných cestách:

Dá sa sem aj zhora zbehnúť, zo sedla Príslop pod Kľačianskou Magurou. Len tam sa treba vydriapať po cyklotrase z Kľačian. Doobeda ešte bola v inverzii dosť kosa, tak som na zahriatie použil tento variant. A na úplný začiatok aj prvý úsek zelenej značky z Turčianskych Kľačian na Maguru – po prvé križovanie so zvážnicou:

Potom už poslušne cik – cak po ceste, čím vyššie, tým teplejšie samozrejme. Dominovali medové tóny opadaného bukového lístia a ostré svetlo cez koruny holých stromov:

Po napojení na žltú značku (Panošiná - Magura) sa cesta preklápa do chladnejšieho tieňa severného svahu a jemne klesá do Príslopu. Doprava, do kopca k chate pod Magurou – nie je to ďaleko, ale som o tom ani neuvažoval. Isto tam bola „plnka“. Pekne doľava a z kopca, do Hoskory:

Hneď som aj narazil na reflexné šípky, ktoré tu ostali po tradičnom, lokálnom, brutálnom horskom duatlone Magurman ( viac TU ) spred dvoch týždňov.

Proti šípkam daváj dole, ale sa mi ešte nechcelo až na dno, tak ďalšia doľava a traverz popod Panošinú smerom k pomníku na konci hrebeňa. Cez porúbané bučiny sa začali objavovať výhľady k Žiline:

Po napojení na žltú chodník, stále široký, strmo padá k pomníku neznámeho vojaka, ale je jazditeľný, lebo pevný. Dúfal som len, že ho nebudem musieť pešovať smerom nazad. Na pravoboku parádny výhľad na Suchý aj chatu pod ním:

Okolie pomníka už pár rokov píly poctivo holia, takže hnus, velebnosti. Ako v národnom parku :-) Síce pekný výhľad na Suchý, ale ten by som si tu dokázal odpustiť:

Odvoz dreva na obe strany spôsobil, že strmé, po spádniciach vedené cesty sú rozožraté eróziou. Ako v národnom parku :-) Tá moja, na sever, navyše s voľnými šutrami, krytými lístím. Tak som si radšej jej hornú časť dal pešo. Po jednej nevinnej, malej držke hneď na úvod.

Potom už zase magurmanské šípky a rýchly frkot smerom dole, v tieni. Ale až na dno ešte stále nie. Ako som sa vynoril pri prvých chatách a jednom veľkom senníku, už ma zase ťahalo doľava. Tam, kam ukazuje predok bajku:

To preto, aby som si pobyt na svahoch predĺžil a dostal sa na dno doliny až v jej ústí. Ale najmä aby som si užil veľmi fotogenickú obchádzku najmenšej z tých spomínaných rezervácií, Hrádku:

Za Hrádkom na začiatku prudký, neskôr miernejší zošup na západ. Opačne by som to práve kvôli sklonu nešiel. Cestou som ešte opáčil jednu odbočku, ale končila slepo na rúbanisku. Len trochu výhľadu do Strečnianskej úžiny poskytla, smerom k protiľahlému, dominantnému Grúňu (1101 m):

Na dne ma to vypľulo v chatovej osade Jánošíkovo, kúsok pod rampou. Predo mnou posledný dlhší výšľap, až na koniec cesty, tak bolo treba poriadne sa posilniť :-)

Spodná časť cesty dolinou je starý, rozbitý asfalt, ale sklon mierny, netreba sa veľmi pod kolesá pozerať. A okolie krásne, divoko bralnaté, pomedzi opŕchnuté stromy dobre prehľadné a ako celok nádherne farebné:

Po dvoch kilákoch som míňal odbočku ku chatám, ku ktorým som sa nedávno rútil zhora. Zhora sa sem aj vrátim, keď uzavriem okruh, teraz však rovno, opúšťam magurmanské šípky aj asfalt:

Vyššia časť doliny už nie je taká dramaticky skalnatá (len pod kolesami niekedy), aj je v tieni ponorená, farby trochu pohasli. Ale pekné pasáže sa nájdu, a aj jeden malý bralnatý prielomček v zúženom mieste doliny:

Užšia a tmavšia časť doliny končí pri poľovníckej (či akej) chate. Vpredu už presvitajú najzápadnejšie bralá masívu Suchého. Vpravo za potokom je lúka, okolo ktorej sa cesta otáča do protismeru a stúpa už miernejšie.

Veľmi pekný traverz Lipovskej Magury je zasypaný lístím, hojdá sa najskôr hore – dole. Nájde sa aj pár slepých odbočiek. Jedna z nich vedie na machom obrastený hrebienok. Ale všetko široké a na pohľad intenzívne používané cesty. Ako v národnom parku :-)

Keď sa cesta definitívne zlomí do klesania, o chvíľu sa na stromoch po ľavej ruke objavia červené pásy. To popri hranici PR Hajasová klesám ku chatám a k tomu veľkému senníku, len z opačnej strany, ako keď som tam klesal z Panošinej:

Odbočku poza Hrádok tentokrát ignorujem, znovu klesám oproti magurmanským šípkam. Popri chatách a zaparkovaných autách sa rútim po rozrytej šotoline k potoku, kde uzatváram okruh hornou časťou doliny:

Zjazd po asfaltke je už rýchly, ale netreba to tu preháňať. Sú tu nejaké neprehľadné zákruty a zopár offroadov a štvorkoliek som stretol, ako vždy. Po pár minútach znovu pri rampe, len z opačnej strany:

Pod rampou rozrytý drevosklad, chaty a tak... Bežná realita, som stále v národnom parku, ani peši by som sem nemal vojsť. To len tak na okraj. Ale čaká ma už len odjazd, prakticky skoro po rovine, popri Váhu a neskôr popri elektrárenskom kanáli:

Pri elektrárni sa vynáram z lesa a prichádzam do „civilizácie“. Vpredu svieti Lipovec a domov to už nemám ďaleko. Pekné to bolo pojazdenie, len keby tie naše zákony neboli také divné...

Rišo Pouš