Hore Ilavskou kotlinou: mtb lúkami a lesmi

Z Trenčína do Ilavy, ale pretože na mtb, tak pekne podhorím Bielych Karpát, a pretože výlet, tak nie aby to bolo len hluché drtenie kilometrov, snažil som sa po trase „vyzobať“ nejaké miestne zaujímavosti. Slnečná, ale v porovnaní s predošlými dňami poriadne studená sobota sa vyskytla začiatkom októbra, tak FIANDRE CABRIO poslúžilo verne a dokonalo. Na to, ako len pár dní predtým pršalo, som sa divil, ako bolo na lesných cestách sucho. Pretože tu v lesoch prevládajú hlinačky, bol som aj rád. Len občas mláky boli - pohodlne obíditeľné. A vzduch ostrý, jesenno priezračný, len farby ešte nesvietili naplno, čakali na prvé mrazíky. Jeden z nich akurát utekal pred slnkom, keď som znášal bajk z vlaku a vynáral sa zo staničného podchodu. Potom až po cieľovú pohodu na ilavskej stanici to vydalo asi na 68 km a 1900 výškových, COROSy to namerali takto:

V prvej časti, až niekam za Horné Srnie, to bolo časté striedanie výhľadových lúk a pasienkov s hlinenými cestami krížom cez listnaté lesy. Zopár menej pohodlných, lebo strmých výšľapov, ale nie dlhých, zvládnuteľných. Inak pohodové sklony, takmer všade široké cesty, aj asfalt, kde by som ho možno nečakal. No a to sucho - po septembrových dažďoch až zarážajúce. Cestou dve rozhľadne a prejazd popod bralnatý Krasín nad Dolnou Súčou.

Od vysielača medzi Srním a Borčicami zošup „naslepo“ po lúkach bez ciest (podľa toho aj ten záznam trasy vyzerá, hehe...), úplne dole na nivu Váhu, na cyklotrasu, a tam začala druhá časť – dlhoooo hore kopcom, až na Vršatec, ale v miernom sklone. Prevažne lesom, len dole ešte nejaké tie lúky s výhľadmi. Začiatok prevažne po hline, v Bolešovskej doline (aj na jej svahoch) kilometre drssssného asfaltu a šotoliny, záver potom po kamenistej zvážnici. Dole prejazd popri spustnutých sadoch, vyššie farebné lesy, lesnícky náučný chodník okolo horárne Chrastková a jedna malá rozhľadňa.

Pod Vršatskými bradlami plno, autoturistika poriadna, len som sa pokochal skalami a panorámou kotliny na východe. A davaj dole, do poslednej „etapy“. Tou bol dlhý a miestami strmý zjazd zo sedla Chotuč do Pruského (zelená značka). Opačne by som to teda ísť nechcel. Na bajku, pešo by to bola príjemná prechádzka. Zas početné výhľady, tým na sever a východ už slnko nevadilo.

Mal som času do vlaku dosť, tak som sa ešte pomotal poza Pruské a po nevyhnutnom asfaltovaní aj po Ilave, hľadajúc nejakú „kofoliareň“ – ale v tej zime už záhradky pozatvárané. A "s koňom až do saloonu" sa nepatrí vojsť, tak nič, no... Každopádne dobré to bolo, pri podrobnejšom plánovaní by sa dali isto aj iné zaujímavé miesta obehnúť a lepšie kilometre natočiť – miestni znalci by sem mohli nejaké tipy prihodiť. Potenciál je tam veľký, ako všade, isto som tam nebol naposledy.

Rišo Pouš