Eurozvážnice pod malofatranským Kriváňom

Je zas raz čas na trochu provokácie, hehehe... Lebo podľa najnovšej módy do národných parkov patria najmä lanovky, zjazdovky, hotely, poľovačky, ťažba dreva a s tým súvisiace lesné cesty, najlepšie v šírke na dva kamióny. Pre korektnosť – nie je to až taká nová móda, len v ostatnom čase zintenzívnela. Tak som sa bol pozrieť, ako sa tým posledným menovaným darí v Krivánskej Fatre, lebo už dlhšie odtiaľ ich biele línie svietia, do ďaleka. Turiansky komposesorát sa pod oboma fatranskými Kriváňmi činí už dlhšie, na „vylepšovaní“ siete lesných ciest. Eurá pomáhajú, ale EU ani urbárnikov by som neobviňoval – to skôr tú našu legislatívnu „schizofréniu“, keď aj národné parky by sme chceli, aj hospodárske lesy v nich. Takže v zmysle tej schizy tam na bajku samozrejme nesmiem, stavebné stroje sú ale vítané. Návod pre podobných narušiteľov je hore (gpx), takto ten pojazd vyzeral:

Rozjazd aj odjazd bol popri derivačnom kanáli, s peknými výhľadmi do tých strání pod Kriváňmi – dalo sa sledovať, kde sú nové rúbaniská. Potiahol som až do Trusalovej, lebo sa mi do uší dostali chýry o opravenej ceste od kempu hore, smerom na Zajacovú.

A ozaj: nie, že nový povrch, ale komplet opravená cesta, aj s novými odbočkami k chatám. Samozrejme ako je na Slovensku zvykom, len po rampu na hranici so šútovským chotárom, čiže nejaké dva kiláky. Ďalej po Zajacovú rozbitá klasika. Takto v lese – nebola by lepšia šotolina, keď už? Vo svete to funguje. Inak pozor! Autá tam už aj tak nesmú, len po nové parkoviská dole pri kempe (platené).

Na Zajacovej doľava a kúsok ponad Snilovský potok. Chotárna hranica vedie jeho korytom, tak tam ešte chvíľu po hline, ale od mostíka – krásny a hladký asfalt! Už pár rokov, tak už zanesený a miestami rozpukaný – žeby nie až taký dobrý pre naložené kamióny? A dreva okolo cesty nachystaného požehnane. V zásade ale pohodlné naberanie výškových metrov:

Pohoda skončila po nejakých dvoch kilákoch a začalo to, kvôli čomu som tam išiel: komplet nová cesta, hrubý makadam ešte neujazdený, krajnice holé od bagrovania. Proste estetika nulová, jazdenie drina. Takže na križovatke doprava a hore, lebo doľava dole sú stavebné úpravy už staršieho dáta a zeleň už surovosť cesty zjemnila.

Plazenie do strmých serpentín som si spestril dvoma príjemnejšími (nerekonštruovanými) odbočkami, takmer po vrstevniciach, za výhľadmi na západný svah Chlebu na druhej strane Snilovskej doliny. A na poľovnícku chatu pod cestou, aj s odparkovaným autom.

Návrat na makadam, aj popri odpočívajúcich bagroch, a nasledovalo strmé finále so zaradeným „vyprošťovákom“, až na križovatku na Ploštine. 1130 m. n. m. – to len aby bolo jasné, ako vysoko sa až nová cesta štverá. Ešte jedna krátka zachádzka po pohodlnejšej ceste v smere jazdy, otočka a dlhýýýýý zjazd.

Serpentíny až dole, na dno doliny Sudenec, k potoku. Na nich už sú tie spomínané staršie stavebné úpravy, kde príroda už rany bagrom pomaly hojí. Aj tabuľa pri ceste je už vyblednutá. Ale aj toto som si spestril zachádzkou po traverzujúcej zvážnici – vrstevnici, kde to bolo ozaj za odmenu. Síce aj s vybetónovanými brodmi dvoch malých potokov, ale inak veľmi pekné zákutia.

Posledná serpentína pri potoku Studenec aj s rampou a malým vodopádom (a ďalšou vyblednutou eurotabuľou), a o kus nižšie som sa už len dozvedel, že mám poriadne prihamovať, lebo normálne v strede lesa dopravná značka: povolená maximálka 10 km/h!

Okrem značky aj staršia tabuľa, oznamujúca predošlú etapu obnovy ciest, tak som vyskúšal aj tam, ale to bolo kratučké. Do susedných svahov pod Malým Kriváňom a smerom na Drgovú, kde stavebný ruch akurát zúri najviac, sa mi už nechcelo. Tak už len dlhý švihot po šotoline pomedzi lúky až dole do Turian, s posledným výhľadom na Kriváne zo serpentíny na konci toho zjazdu. A odjazd domov, kade som prišiel.

No dobre... Drevo treba. Europeniaze využiť treba, aj na „zlepšenie konkurencieschopnosti lesného hospodárenia“. A lesné cesty tam boli „morálne a technicky zastaralé“, a tak ďalej. Na druhej strane – vieme kam to drevo zväčša ide a na čo slúži. Aj to, ako by sa malo byť manažované územie národného parku podľa IUCN. Aj to, čo nám hrozí stále viac, ak „neprehodíme výhybku“. Lenže na to všetko by bolo treba zmenu myslenia podporenú faktami a uvedomenie si priorít, nielen tých krátkodobých. Zatiaľ ale skôr cúvame - niekam do doby, keď sa s prírodou bojovalo. A tie lesné cesty sú len malým kamienkom v mozaike.

Rišo Pouš