Bočné asfaltky Rajeckej doliny (zimný variant)

Kto jazdí cestu v okolí Žiliny, dobre vie, že ísť sa povoziť smerom na Rajec nie je nič moc. A niekedy aj dosť adrenalín – cesta úzka, krajnica žiadna a premávka hustá furt. Našťastie sú tu bočné cesty, také medzidedinské spojky, ktorými sa to dá čiastočne obabrať. Ich benefitov je pritom viac. Okrem toho, že sú spravidla o dosť tichšie ako hlavná I/64, človek aj natrénuje, lebo preskakujú cez pahorky sériou krátkych, ale niekedy poriadne jedovatých stúpaní. K tomu rozhľady ako čerešnička na torte – ten najpanoramatickejší je aj najnovšie aj príjemne zvýraznený, ako vidno na titulnej fotke. Tá „lavička so srdcom“ medzi Rajcom a Kamennou Porubou tam na jar 2023 ešte nebola.

Zásadná vec je ale podklad, a pretože som väčšinu tých ciest nepoznal a nechcel som to risknúť v lete „hneď na prvú“ na cesťáku, padlo vhod suché počasie s teplotami jemne pod nulou koncom januára - vzal som vyvenčiť zimák. Aj preto som si mohol na úvod trúfnuť na „cyklokrosovú vložku“, na spestrenie. Takto to potom celé vyzeralo. Z Nezbudskej Lúčky do Rajeckej Lesnej a nazad, s niekoľkými obmenami:

Úvod teda z hlbokého dopoludňajšieho tieňa, od vlaku, po už zrenovovanej lávke cez Váh a neúspešné zahrievanie po rovine po ľavom brehu vodného diela. Moc rýchlo to nešlo, cesta biela, šmykľavá fest, aj vodný ľad sa našiel. To som ešte netušil, ako často sa takéto spestrenia budú opakovať.

Zamrznutú cyklotrasu som opustil pred Mojšom, preskočil cez hlavnú a začal konečne poriadne zahrievať motory stúpaním cez Stráňavy. Odteraz až po otočku v Lesnej takmer stále proti slnku. Vyliezť som musel až nad dedinu (fajne strmo, bielo a šmykľavo v závere) a pri kríži doprava na šotolinovú spojku popod les do Višňového. Chcel som využiť, že po jasnej noci bude na kosť zmrznutá - jediná výnimka výjazdu mimo asfaltu, aj preto sa zimák s hrubšími gumami hodil. Cestou nazad že potom budem z Višňového už slušne asfaltovať cez Rosinu. No fajná bola tá ranná cyklokrosová vložka, len som sa divil, koľko ľadu je na nej vytečeného. Jeden kopček som aj potlačiť musel, podklzovalo až moc.

Z Višňového do Turia cez známy a intenzívne využívaný kopček - z jeho vrcholu, od kríža, prvý raz sa mi otvoril výhľad na juhozápad, na celú Rajeckú dolinu, len mierne rozostrenú strieborným inverzným zákalom. Cestou nazad bude odtiaľto výhľad na severovýchod horší, no nie kvôli prírode.

Rýchly zošup cez Turie a popri Turskej skale krátky úsek do Poluvsia po hlavnej. Premávka ozaj hustá, ako vždy, ale zas nie sme z cukru, že? Aj tu by sa to dalo asi obabrať cez lúky, podhorím, po hline a šotoline (teraz skôr po snehu), no netúžil som sa zoznámiť s tým brodom, ktorý je tam na mape nakreslený. Nechám si ho na leto. Slnečné skaly po pravici som cestou radšej moc neobzeral, čumel som pod predné kolo – lebo hlavná síce suchá, ale malé ľadové náteky na krajnici strašili.  Odstup 1,5 metra pri predbiehaní tu síce mnohí ešte nepoznajú (najmä tí s ešpézetkami typu „ZA-VODOU“), ale nebál som sa, moje CABRIO svietilo hádam dosť.

Poluvsie, Stránske, božský pokoj hore dedinami, takmer žiadne autá a exkluzívny asfalt. Ale aký jedovatý kopček von zo Stránskeho! Popod cintorín so zaujímavo trčiacou ruinou starého kostola. Kopček keby strmý – ale v tieni, a teda poriadne slizký! A za horizontom si domáce decká v strede cesty spravili šmýkačku, no paráda...

Ani dolu za tou šmýkačkou sa ale nedalo ísť rýchlo – cesta zákerne striedavo slizká. Buď vodný ľad, alebo ujazdený ten milimeter sneženia, na ktoré sa pred pár dňami zmenil dážď pred ochladením. Ale s podložkou spokojnosť, pokiaľ spod slizu presvitala – asfalt ak nie exkluzívny, tak v pohode na žiletke zjazdný. Až za Ďurčinú – začínal som sa ozaj tešiť na leto.

Aby si oči od slnka trochu oddýchli, šmykol som to za Stránskym na križovatke smerom na východ, na Kunerad (v panoráme vpredu Martinské hole) a odtiaľ na západ do Kamennej Poruby (vpredu Súľovské vrchy).

Aj tu všade bolo treba pomaly a opatrne aj v zjazdoch, slizota pod kolami striehla a proti slnku ju niekedy bolo aj slabšie vidieť. Na kopčeku nad Rajcom som minul tú lavičku so srdcom (o nej cestou nazad) a na križovatke pred Rajcom som zadúfal, že nebudem musieť zachádzať cez mesto (inak ďalší nepríjemný, krátky, ale v tieni bielo slizký kopček), ale skrátim si to cez Krivín, cez „družstvo“. Podľa máp sa dá, v realite sa dá tiež – rampa sa dá obísť, brána na dolnom konci otvorená a domáci tadeto normálne chodia na prechádzky do polí, tak som asi netrafil len tak nejakú výnimku. Pozdravil som mangalice, rochniace sa tam v zmrznutom blate, a o chvíľu už som sa plazil smerom na Ďurčinú. Znovu si oči oddýchli od protislnka.

V Ďurčinej ma vítala pred kostolom vianočná zdravica, za kostolom výdatne posypaná ľadová križovatka pred školou a neskutočne strmý, a samozrejme neskutočne klzký kopec popri cintoríne. Znovu som aj potlačiť musel. Do Rajeckej Lesnej už potom ďalšia krajinársky pekná spojka cez kopec, len škoda, že normálny žiletkárky podklad sa razom zmenil na brutálne deravú, tisíckrát poplátanú a často len zmesou asfaltu a makadamu zaliatu „družstevnú cezpoľňačku“. No vytriaslo ma kvalitne.

Ale na tlustých gumách sa dalo, zase popri cmiteri som zhrkotal do Lesnej, dal kolečko dedinou a našiel som si hádam jedinú lavičku na slnku, priamo v areáli pred známym betlehemom. Energiu do brucha, poopaľovať sa minútku pri tom, a davaj nazad. Konečne nebude slnko do očí pichať. A aj to dáko rýchlejšie svišťalo, samozrejme som išiel viac z kopca. Ale taký zošup do Ďurčinej popri tom cintoríne pekne opatrne, takmer krokom, po uzučkej krajnici. Aj inde bolo treba tak.

Mangalice v Krivíne už sa opaľovali na múriku, za družstvom poriadne opatrná jazda po bielom ľade, a na horizonte už bolo vidieť tú lavičku so srdcom. Ozaj dobré miesto vybrali pre ňu, hádam najkrajší výhľad na celú Rajeckú dolinu je od nej. Tak len nech dlho vydrží. Inak stojí presne na hranici katastrov Rajca a Kamennej Poruby.

Z Poruby som využil inú cestu, ako cestou tam: cez Konskú. A zas – zjazdík von z dediny, od cintorína na sever, pekne v tieni a... Ozaj som si myslel, že budú tie cesty trochu suchšie. Možno som šoférom aj pripadal trochu divne, na bajku v tých podmienkach, ale aspoň bola sranda.

Šmýkačka pred Stránskym sa už na slnku natopila do nepoužiteľna, no za horizontom, v severnom sklone, stále Arktída, tak krokom dole do dediny a nohy našpanované, keby bolo treba vykopnúť z pedálov. Inak cesty stále viac mokré, miestami. Netušil som, či od slnka, alebo od soli. Ale soľničku som nevidel prebehnúť žiadnu, odkedy som začal. Možno skôr ráno behali.

Tesne po poludní, to premávka za Poluvsím nabrala ešte lepšie grády, ale zákruta či dve, a už v diaľke svietila Turská skala, za ktorou zas pokoj. Tak ešte posledný a hádam aj najdlhší kopček výletu. Turie dlhé ako haluška a moja priemerka pomalšia, ako keď sa kenské decko ponáhľa peši do školy. No o dákych 15 minút či koľko som bol znovu hore pri kríži. Lenže odteraz až navždy je tá panoráma smerom na Kysuckú vrchovinu a Malú Fatru dokonalo zabitá ďalším obludným diaľničným mostom. No nedá mi – przníme si takto krajinu a hovoríme tomu pokrok... No ale aj v PB si zvykli, že? Veď čo im ostávalo.

Pre zmenu najdlhší zjazd, až ku hrádzi vodného diela. Tu už fičák bez brzdenia, lebo cesty mokré, isto dobre nasolené, veď som už bočné asfaltky opustil. Zatiaľ pohoda - myslel som si, že mám ku vlaku v Strečne ktovie koľko času. Ale ako už neraz, poriadne som sa prepočítal. To mi doplo, keď som porovnal zostávajúci čas a kilometre na smerovníku pod hrádzou. Lebo predtým mi nedoplo, že som oproti štartu zašiel teraz o dosť ďalej k Žiline. Vlastne až do Žiliny. Tak ak som nechcel hodinu do ďalšieho vlaku a do tmy tráviť mrznutím na peróne alebo poletovaním po chladnúcej krajine (tiene rýchlo rástli), nasledovalo zaľahnutie do neexistujúcich časovkárskych nástavcov a kľučkovanie v plnej rýchlosti pomedzi kozrujúce sa davy na hrádzi. Dobrý časovkársky tréning to bol! Stihol som našťastie v pohode, aj s vyjazdením – vlak prišiel asi o dve minúty. Tomu sa hovorí načasovanie!

Rišo Pouš