Bergel ultra a normálkou na Piz Badile

 Bergelské Alpy: Bondo (823) - Sasc Furä (1904) - Passo Trubinasca (2701) - Passo Porcelizzio (2961) - Rifugio Gianetti (2534) - Piz Badile (3305) Via Normale 3+... A naspäť. 14 hodín, cca 4300+

Prechádzam úzkymi uličkami osady Bondo ráno presne o siedmej. Po skúsenostiach z minulého roku už viem kade, tak sa nezdržujem. Za mostom doprava a hneď strmo hore po starom chodníčku, vydláždenom bergelskou žulou.

Pri parkovisku som asi za trištvrte hodiny, pozerám si značky áut. Horolezcov z celej Európy priťahuje tento žulový obor. Pokračujem strmým chodníčkom ku chate Sasc Furä. Niečo málo cez hodinku a pol a prvá pauza. Vyzerá to na riadne horúci deň. Raňajky, káva, koláč. Krátky rozhovor s osádkou chaty a vyrážam ďalej.

Smer passo Trubinasca už vedie taký klasický žulový chodníček, teda poskakovanie z kameňa na kameň. V sedle už nie je žiadny sneh, o to rýchlejšie ním prechádzam. Traverzujem dolinkou popri bivaku Pedroni, stretávam skupinku talianskych lezcov, ktorí dali včera Hranu a po nocľahu na chate Gianetti sa vracajú naspäť.

Tu už definitívne končí niečo ako náznak chodníčka, ďalej už idem len po suti. Kamene sa hýbu, ja sa musím hýbať rýchlejšie. Výstup do sedla Porcelizzio je takmer bez snehu. Minulý rok ma tu začiatkom leta zastavili firnové polia. Dnes mám čakan aj mačky na tenisky, ale nepotrebujem ich. Hore v sedle zastavujem a ukrývam čakan aj s mačkami pod kameň.

Batoh nie je najľahší a teším sa z každého ušetreného gramu. V tejto horúčave postupujem takmer bez vody. Ionťák od Powerbaru mám vo flašťičkách a vodu naberám v každom potôčiku. Pod Porcelizziom je síce voda, ale je mútna a v potôčiku sú riasy. Čo teraz? Motor bez benzínu ďalej nepôjde, so špinavým benzínom možno hej... :)))

Z Porcelizza zbieham dole ku chate Gianetti. Som tu prvý raz. Vychutnávam výhľady na žulové steny. S rešpektom pozerám na to, čo ma čaká. Pôjde to? Či nie?! Netuším, som pripravený sa kedykoľvek otočiť...

Rifugio Gianetti. Kupujem si dve plechovky Coly a pýtam si polievku. Vraj majú poslednú porciu. O dvanástej na obed! :)) Iný kraj, iný mrav, veru :)) Z Bonda mi to trvalo 5 hodín až sem. Vypočítavam si, koľko času mi zvyšuje na Badile, aby som sa stihol vrátiť do tmy. 5 hodiek si nechám na cestu späť, takže štyri mám na operáciu Badile, od chaty...

Prichádzam pod stenu, naberám vodu z potôčika. Je čistá a ľadová. Moja jediná pomôcka pri výstupe budú čriepky informácií a obrázkov, ktoré som si zapamätal. Hneď pod stenou stretávam vodcu s klientom. Klient zlaňuje a vodca zbieha peši rampou. Paráda, to bude tá nástupová rampa. Dávam si sedačku a vyrážam v teniskách hore.

Pred touto túrou som sa snažil zistiť si o normálke čo najviac. Všetky fotky a videjká však ukazovali ľudí s lanom. Sakra, ale v mojom príbehu nemalo lano predsa hrať žiadnu úlohu!! :))

Zakrátko nasleduje úsek komínom, je to najťažšie miesto výstupu, visí tu krátky fix, s pomocou ktorého to dávam aj v teniskách. Naspäť tu bude treba zlaniť. Nachádzam zlaňák, je upevnený o kovový kríž. Uľahčí to orientáciu. Výstup hore vedie bludiskom poličiek, komínov, platní. Stretávam viacero partií zlaňujúcich dole. Musím ich obliezať pomimo. Obúvam si lezečky. Najťažšie miesta už vedú peknými žulovými platňami. Pri lezení hore neustále rozmýšlam a plánujem, ako zostúpim... V batohu mám len 30 metrov repky. Musí to stačiť.

Zastavujem až hore. Miestami to bolo krásne lezenie. Vrchol Badile v ideálnom počasí ponúka dosť dobré výhľady.

Zostupujem. Zliezam čo sa dá. Zlaním štyri razy. 30 metrov lana mi stačilo tak akurát. Obieham dve divné družstvá, ktoré som stretol už počas výstupu. Na týchto normálkach známych kopcov veru človek stretne kadekoho...

Konečne som pod kopcom. Napätie opadá. Od nástupu hore-dole mi to trvalo 2:45. Viackrát som zle odbočil a vracal sa naspäť, viackrát som obúval lezečky a prezúval sa späť do tenisiek. Podarilo sa mi niečo, čo ešte ráno vôbec nebolo isté a jasné. Prichádza veľké uspokojenie, po vyše ôsmich hodinách však už aj únava. Tá je znásobená veľkou dehydratáciou. Pekné počasie síce dáva kľud a pokoj, ale...

Cesta naspäť už má v sebe prvky ultra :)) Paličky pomáhajú veľmi. Pohyblivá suť. Prechod dolinou, kde som už úplne sám. Hľadanie vody pod kameňmi. Prechod cez dve sedlá. Nesmiem zakopnúť, nesmie sa mi nič stať, maximálne sa sústredím. Kamene sa hýbu.

Zjedol som už všetky gely a powerbarové smoutíky. Cukru v krvi mám dosť, ale cola na chate je veľká motivácia. 

Pri zostupe z Trubinasky stretávam párik lezcov. Žena má na batohu veľké lano. Majú nakúpené celkom dosť... Čaká ich ešte kus cesty potme.

Konečne chata. Úmývajú akurát riad po večeri. Chcem si len sadnúť s flaškou koly a tíško sedieť. Ešte som to stihol skôr, ako by žalúdok vypovedal službu, super. Chatárka sa ale pýta kde som bol... No niéé, chvíľu jej to trvá kým info spracuje. 

Horolezcov má každý deň plnú chatu, Vetroplachov tu ale nestretáva často... :))

Z chaty sa začínajú trúsiť ľudia. Vonku je večerný program: parádny západ slnka.

"To si bol ty? Kadiaľ si to vlastne išiel? ...ach jaj.

Kola splnila účel. Jednu si ešte beriem so sebou. Je čas ísť. Ešte vyše tisíc výškových metrov dole. V lese vyťahujem čelovku. Nad Bondom počujem kostolnú vežu a hodiny odbíjajú deväť. 

Krásny plnohodnotný deň to bol. Šanca využitá naplno...

Martin Bartoň