Asfaltové chuťovky okolo Banskej Štiavnice

Možno posledný horúci víkend, ale rána už aj tak hmlisté a chladné. Je po lete, v Banskej Štiavnici a okolí už nie sú také hordy turistov, a teda aj áut je menej. Okrem hlavných ťahov je v okolí bývalého banského mesta dostatok úzkych a tichých, zväčša kopcovitých okresiek, s povrchom viac – menej jazditeľným, často čerstvo opraveným. To všetko treba využiť! Takže štart aj cieľ v Hronskej Dúbrave (lebo vlak) a naplánovaných šesť úsekov „tam a nazad“ – sám som zvedavý, na koľko z nich bude čas. Niektoré z nich čiastočne poznám a viem, že na žiletke v pohode, na iných sa nechám prekvapiť. Ale dúfam, že aj v tomto kúte slovenského vesmíru opravy kedysi katastrofálnych miestnych ciest už pokročili. Nakoniec sa zadarili štyri odbočky, také „fúziky“. A takto to vyzeralo - takmer okrúhla stovečka s 1700 nastúpanými metrami:

Takže na úvod svižný rozjazd do Banskej Belej a prvá odbočka, smer Halča - poza bývalú Dynasku a popri Halčianskom tajchu. Dolina tienistá, stúpanie mierne, len na konci sa dvihne do strmšieho. Asfalt taký zubatejší, ale najhoršie úseky boli pred pár rokmi prikryté novým kobercom – čím vyššie, tým je ho viac, ku koncu už takmer súvislá hladkosť. Otočil som pri rampe. Dalo by sa ešte kus vyššie potiahnuť, ale tam to poznám a nechcelo sa mi podliezať.

Davaj dole, no už nie až do Belej – na programe sú Kolpachy a tam sa dá dostať od Halčianskeho tajchu cez Kysihýbel. Cesta na úvod podobná – pekne poopravovaná, lesom, tieňom, potom od areálu školských lesov strmší záver a odbočka na hlavnú cestu, vedúcu zo Štiavnice popri známom arboréte. Tam popri jeho bráne je ešte jeden krátky strmší úsek, potom až do dediny pod hrádzu Kolpašského tajchu cesta široká, tichá, vlní sa lesom viac doprava a doľava, ako hore a dolu. Otočil som sa na konci asfaltu (či skôr betónu), ku hrádzi potom vedie už len šotolina.

Do tretice dlhšie z kopca, až za Sv. Anton, lebo čakalo Sitno – najdlhši kopec. Odbočka z hlavnej taká nenápadná - len cyklosmerovník, a vraj sedem kilákov. Úvod cez lúky, potom zväčša les. A sklon poriadne výživný, našťastie prerušovaný rovinkami na predýchanie. Pod parkoviskom, kde končia autá, ešte zopár lúčnych výhľadov a panorám, a potom to začne!

Lebo ak na spodku len občas jama, práve pod a nad parkoviskom najhnusnejší úsek (našťastie kratučký), cesta ako po bombardovaní. Kto sa nenechá odradiť, užije si tieň a relatívne hladký asfalt, ale od odbočky ku hradu aj najväčšiu strminu a pred záverom zas aj jamy ako svet. Lámalo ma tam poriadne, aj cez 20% Strava ukázala. Od konca cesty pár metrov k vyhliadke po tráve, to už bola pohodička :-)

Noooo a pretože sa (podľa dohody) skrčmievalo, takmer na záver už len doraziť sa smerom na Žibritov. Tam pred pár rokmi vyspravili katastrofálnu cestu, aj keď strmosť jej samozrejme ostala. Ale je to stále pohodlnejšie ako Sitno, aj o dosť kratšie. Až do dediny som nešiel, to je z kopca, otočil som na horizonte, na hranici okresov, čosi som pojedol a fičal nazad.

Dal som si fajný „časovkársky interval“ do čoraz strmšieho sklonu, lebo až nad botanickú záhradu v centre BŠ. Aby som nemeškal a pena na kofole neopadla. Našťastie som stihol, tak som pri čakaní na kamoša aj trochu oschol. Fajne už zhora vyprážalo. Nooo a pretože sme sa dáko zasedeli, Ilija a Močiar ako posledné dve chuťovky ostali do budúcna, do rezervy. Natlakovaný kofčou som si užil už len poslednú a ozajstnú chuťovku – bleskový zjazd ku Hronu, s parádnym vetrom do chrbta. Len už aj tá cesta cez Kozelník by si pýtala nový koberec, miestami... Ale to už je o inom, super to bolo!

Rišo Pouš