Spišských 333 MTB Extreme

29.07.2020
spisskych-333-mtb-extreme

Je piatok ráno niečo po siedmej. Autom ma kamoš priváža na parkovisko pri športovej hale v Spišskej Novej Vsi. O necelú hodinu začne ďalší ročník vytrvalostných MTB pretekov na tratiach 333 a 222 km. V sobotu ráno potom ešte 111, 66 km a v samostatnej kategórii 66 km pre e-bikerov. Jedná sa už o 8.ročník.

Keďže hlavný názov jasne zodpovedá povahe pretekov a v našich končinách je to viac-menej jedinečná záležitosť, vyberám si trať 333. Veď nebudem trocháriť. Už minulý rok, keď som náhodou zbadal túto akciu v MTB kalendári, oči sa mi rozžiarili. Bežeckému ultra v mojom ponímaní sa už nejako prestávalo dariť, bicykel dostával čoraz väčší priestor, tak bolo rozhodnuté. Len to som ešte nevedel do čoho idem a málo natočených kilometrov a hodín, spolu s neznalosťou terénu a počasím si vybrali svoj diel. Tento rok by to však malo byť iné. Trať je síce zmenená, ale dosť častí je rovnakých, takže zhruba viem na čo sa pripraviť. Aj počasie vyzerá sľubnejšie, je mierne zamračené, takže ani tak horúco nie je. V predpovedi strašia ešte poobednými búrkami, ale veď uvidíme.

Posledné prípravy pred štartom, dofúkanie plášťov, nahodenie kapsičiek s vecami na servis a s jedlom a môžeme sa stavať pred štartový oblúk.

Presne o 8:00 je odštartované. Počiatočný úsek sa ide za sprievodným vozidlom, ako sa dostaneme z ulíc mesta na lúky za ním, vytvorí sa farebný had. Tempo je pomalé, nikam sa netreba ponáhľať. Samozrejme až na tých, čo majú namierené na umiestnenie. Trasa začína po modrej cyklotrase smer Novoveská Huta. Rovinku na zahriatie vystrieda postupné stúpanie na sedlo Medvedia hlava. Had sa začína trhať, zjazd zo sedla po asfalte s jemným štrkom je rýchly. Treba dávať pozor, v zákrutách to šmýka.

Košiarny briežok, z neho prudká otočka doľava, pár hupáčikmi cez Bikšovu lúku a následne míňam zjazd vpravo. Našťastie stretám chalanov, čo tiež minuli a tí ma vracajú späť. Teraz si všímam drobné šípky na asfalte. Značenie je veľmi minimalistické, sú to vlastne preteky bez podpory, jediná občerstvovačka je na cca 150 km v Poráč Parku. Ak človek nemá navigáciu, alebo parťáka, čo dokonale pozná trasu, tak je nahraný. Alebo aj vtedy, keď sa do navigácie nepozerá.

Smerom na Čingov pribúda na trase turistov, cyklotrasa vedie rovnakým chodníkom spoločne s turistickou značkou, tak treba ísť opatrne, poprosiť, poďakovať. Pokračujeme okrajom Slovenského raja, striedajú sa lesné úseky s lúkami, singláče s cestami. Zatiaľ všetko napohodu, veď je to len pár kilometrov.

Obchádzame Podlesok a smerujeme parádnym asfaltom do sedla Kopanec. Úsek je to dlhý, ale stúpanie je tiahle a stále a vôbec nevadí. Zjazd k Stratenskému kaňonu by mohol byť rýchly, ale treba si dávať v neprehľadných zákrutách pozor na autá v protismere. Takže nič.

Stratenský kaňon je na moje prekvapenie plný rodiniek s kočíkmi, no určite ich bolo minimálne päť. Tento rok sa dovolenkuje na Slovensku, takže aj tie najposlednejšie miesta sú plné ľudí. Znova teda pomaly s prstami neustále na brzdách.

Cez Stratenú nad Dobšinskú Mašu je to pohodlný kúsok, odtiaľ zjazd k priehrade. V bránach domov stoja ľudia a fandia. Fajn. Pri Zejmarskej rokline je výdatný prameň, tak si treba urobiť prestávku, doplniť čo najviac vody. Taktiež je tu plno ľudí. Minulý rok nebolo ani nohy.

Ďalší rýchly prejazd až po Rakovec, kde začína ďalšie stúpanie na Súľovú. Minulý rok ma celkom lámalo, keďže som ho nepoznal, teraz viem o čo sa jedná, tak som v klídku. Dobieha ma parťák z minulého ročníka spolu s ďalším chalanom, chvíľu sa rozprávame, potom sa obiehame a z vrcholu rýchlo cez Hámre do Nálepkova. Odtiaľto dlhá asfaltérčina až do Gelnice. Kamoš ma obieha, keď sa zastavujem pri prameni hneď u cesty.

Počasie zatiaľ vychádza, ale nad Gelnicou je vidieť hustý dážď, no čo už. Som však pomalší ako mraky a keď tam prídem, zostáva pre mňa iba mokrá cesta. Z Gelnice sa pokračuje hore na Plejsy cez Turzov príkrymi stupákmi v lese. Máme už niečo za sebou a tak dáva kopec riadne zabrať. Miestami naozaj riadne. Zjazd do Krompách je prudký, brzdy si veru zakvília. Odtiaľ do Sloviniek a do Poráčskej doliny. A je tu aj prvá kríza. Zastavujem asi 3 kilometre pred Poráč Parkom s tým, že musím niečo zjesť, lebo ďalej to nepôjde.

V Poráč parku dostávam hamburger, kofolu, k tomu si ešte dávam kávu, radler a vývar. Jednu kofolu do fľaše a môže sa ísť. Stretávam kamoša z minulého roku. Za tri hodiny bude zapadať slnko, tak padá dohoda, že ďalej ideme spolu ešte aj s jeho parťákom.

Výjazd z Parku do dediny je trest za všetko to zjedené jedlo a pitie. Kým sa dostaneme na zelenú hrebeňovku do Závadky, všetci traja riadne zafučíme. Hrebeň je pekný, striedajú sa lesy s lúkami. Kamoš je domáci, trasu pozná dokonale, takže na navigáciu v hodinkách už netreba ani dávať pozor. Sem-tam sa síce sekneme, ale je to oveľa rýchlejšie a komfortnejšie, ako by mal človek neustále kontrolovať trasu.

Cez Bindt sa ide rýchlo. Tentokrát míňame vodný tunel pod Hôrkami, v minulosti sa ním jazdilo.

Pred Matejovcami sa začína stmievať, prezliekame sa do nočného: termobielizeň, na to dres a cyklonohavice, v zálohe ešte fukerka a bufka. Neskôr v noci sa ešte hodia.

Dobiehajú nás chalani z našej trasy, začíname sa naháňať. Takže preteky vlastne začínajú až okolo 200-tého kilometra.

Už po tme prechádzame cez Spišské Vlachy, Oľšavku, Dúbravu, Harakovce, potom zjazd smer Pongrácovce, cez pole do Bijacoviec. Tu začína, ako to neskôr nazveme, naša permanentná nočná kríza, len sem- tam prerušovaná svetlými okamihmi. Ale krízujeme pekne na striedačku. V danom čase vždy iba jeden. Je to ľahko rozpoznateľné. Dvaja šliapu vedľa seba, možno sa rozprávajú, tretí sa ťahá osamote 50-100 m za nimi. V určitom bode sa všetci stretneme, niekto vyrazí ako prvý, druhý sa k nemu pridá, tretí sa ledva vlečie za nimi. A takto dokola celú noc.

Stúpanie na Jedlinku je nekonečné, tma hustá a až úplne hore sa ukážu hviezdy. Je úplne jasno, to nás teší. To však znamená aj väčšiu zimu, takže na rad prichádzajú posledné kúsky oblečenia. Nasledujú rýchle asfaltové zjazdy až po Torysky, takže sa hodia.

Pri sem-tam sledovaní navigácie prvýkrát padajú slová, že možno by sme to mohli stihnúť do 24 hod a že by to aj bolo fajn. Ale výšľap na „Vrtuľu“ v Levočských vrchoch veľmi rýchlo ukazuje, že nie my, ale čas samotný je tu pán. Tempo je pomalé, príchod do cieľa už ďaleko prekračuje uvažovaný čas.

Levočské vrchy sú drsné. Neustále hore dole na štrkových cestách, potom zjazd do Levočskej doliny po rozbitej asfaltke v polospánku, dávajú zabrať. V cieli sa smejeme, že takmer ani jeden si jej prejazd nepamätáme.

Pomaličky dochádza voda, teším sa na prameň pred Uložou, tak mi ani nevadí stúpanie na Mariánsku horu. Kamoš-domáci ma však hneď schladí oznamom, že prameň je znečistený a nedá sa z neho piť. Musím vydržať až po Baldovce.

Takže stúpanie na Uložu. Inak, zadky nás už tak bolia, že pri stúpaniach je výhodnejšie ísť v stoji na ťažší prevod. Nohy zatiaľ toho zvládajú viac ako sedacie partie.

Uloža, Vyšné Repaše, Pavľany, odtiaľ blbý zjazd poľom do Lúčky. Jablonov, Kapitula, Baldovský prameň. Neustále krízujeme na striedačku, už aj mokré fľaky na ceste sa prihovárajú rôznymi tvarmi. Jesť už nechutí, gel je ako detská výživa, bez energie, bez chuti.

Pri prameni nás dobiehajú ďalší bajkeri, rýchlo teda doplniť vodu a vybrať sa v ústrety poslednej motanici cez Domaňovce na Kačelák, Harichovce, Iliašovce a Smižany.

Človek už vidí cieľ, už priam cíti, ako posledný krát dupne do pedálov a je to. Ale také ľahké to nebude, lebo navigácia ukazuje ešte niečo okolo 7 kilákov, zároveň však ukazuje, že sa nám nejako podarilo oklamať čas a s pár ušetrenými minútami by to mohlo byť do chcených 24 hodín.

Preto teda prvý úsek na Košiarny briežok sa dá, ale čím je terén ťažší a s väčším sklonom, tým viac je hlava v riti a nechce prijať tento záverečný výmysel organizátorov. Zároveň však pohľad na časomieru dáva nádej nejakého pekného cieľového čísla. Tak si vyber na posledných dvoch kilometroch. Tak sme si vybrali a derieme z posledného, na záver dokonca špurt a do cieľa prichádzame asi v stometrových rozostupoch rovno do radiaceho sa štartového poľa 111 km trasy.

A zrazu je koniec. Po 23 hodinách a 53 minútach si podávame šťastne ruky, odkladáme zablatené bajky a nechceme tomu uveriť, že to máme aj tento rok za sebou.

 Lukáš Jureňa

https://www.333extreme.sk/aktualny-rocnik/

Fotky Spišských 333 MTB Extreme

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri