Ponitrianska stovka 2014

21.09.2014
ponitrianska-stovka-2014

Súčasný trend, spoločný skoro pre všetky ultra-chody/behy pokračuje aj na P100: aj na 4. ročníku sa na popredných miestach objavili (relatívne) nové tváre, účastníkov pribudlo poriadne (250 miest bolo dokonca v predstihu vypredaných), traťový rekord zas padol, aj keď len medzi chlapmi, pozitívnych noviniek v organizácii sa objavilo preveľa, negatívne boli asi len tie nasršené sršne za Remitážou... Tieto ultramasochistické zábavky majú dnes proste na Slovensku výrazný potenciál a rastúcu obľúbenosť. Ale poporiadku:

Pred štartom v Nitre: Novinkou bola prezentácia už večer. Dalo sa potom zapísať aj ráno, ale už vlani boli problémy všetko stihnúť. Teraz sa vďaka večernej prezentácii ráno všetko stihlo - zdalo sa, že celkom v pohode. Po parkovisku pobehovali za brieždenia divní panáčikovia s ruksačikmi, len jeden nemenovaný za sebou ťahal lodný kufor :-) Niektorí sa tvárili, že rozklusávajú, pritom ale hľadali čo najhustejší krík. Radov megafón išiel na plný výkon a dvojjazyčne! Chlapec mal tradične sklený pohľad, na pozdrav neodpovedal na prvý raz a potom už ten tlak zodpovednosti nevydržal a chcel sa ísť zastreliť či čo... Ale všetci išli za ním, tak si to rozmyslel, o siedmej strelil len tak do ľuftu a davy sa pohli.

V ústrety Zoboru, príjemným 16 stupňom a oblohe pod mrakom. Skoro ideál, ale zdanie klamalo... Inak jeden taký nenápadný následok rastúceho počtu účastníkov: výrazne sa predsa skracuje dĺžka trate! Lebo aby sa všetci zmestili na štartový chodník za kruhákom, štartér sa musí každý rok posúvať ďalej smerom k Zoboru. Rado, vieš si predstaviť čo bude, keď dosiahneš účastnícke počty B7 alebo UTMB?

Po štarte: Ten s kufrom (tu už ho našťastie za sebou neťahal) vyletel ako divý, veď ako vždy. Za ním ďalší asi siedmi a rýchlo sa sformovala silná skupina, za ktorou rástla diera. Pohodári zozadu len nechápavo krútili hlavami, kam sa tí blázni ženú. Skupina sa rýchlo rozdelila na dve prvé dvojice a pomaly strácajúci druhý voj, kde sa presýpali asi piati ultras. Len obhajca si kdesi vzadu obhajoval pred davom frajerku, nie víťazstvo, o to malo čelo jednoduchšiu robotu.

Potenie na Zobor pekne zmenilo stádo na hada, novinkou bola heslová kontrola na vrchole, podobná bola aj ďalej pod Žibricou. Tú si niektorí v zápale boja ani nevšimli že? Blato po týždni pekného počasia oschlo, takže brutalitný zostup spod Žibrice bol tento rok celkom priateľský. Až na tradičný pocit palcov, derúcich sa z topánok. Cez Žirany sme tentokrát len prebehli, prvé kŕmidlá boli posunuté nad Jelenec do kempu v Remitáži, dobrý ťah myslím.

Remitáž - Zlatno: Po lesoch pod Gýmešom sa motalo dosť hubárov. Myslím si, že niekto z nich a nie niekto z bežcov musel vyduriť a naštvať tie sršne. Niektorí na to kruto doplatili. Dokonca až tak, že k jednému borcovi musela prísť záchranka! Našťastie to vraj nebolo také zlé, ako to vyzeralo, uff. Kostoľany sme len prebehli, aj tu bolo namiesto živej kontroly len heslo - a davaj na prvý dlhší asfalt smerom pod Tríbeč. Až hore čakala živá K5.

Doteraz sme fičali prevažne v príjemnom tieni lesa. Ale pri strmom stúpaní južným svahom na vrchol, keď sa stromy miestami rozostúpili, osobne som si začal uvedomovať, že dnes to pre nás chladnomilných nebude. Tá obloha podozrivo modrela! A keď mi na zostupe do Zlatna došla voda „v hrbe“ (vlani mi vystačila do Veľkého Poľa!), začal som sa trochu obávať nasledujúceho úseku. Križovania turistickej značky so zvážnicami, ideálne na zablúdenie, Rado a spol. ukážkovo „ofáborkovali“. Po minuloročníkových „kufroch“ som si už väčší pozor dával, aj preto že som zle odbočil už vyššie. Na odbočku z asfaltky do Zlatna už sme si už dávali dobrý pozor presne tí istí dvaja, ktorí sme ju vlani, za sebou bežiaci, prehliadli :-)

V dedine malý chlpatý achilovkár pekne urýchľoval pohyb bežcov smerom ku kontrole, volanie majiteľa nezaberalo, mal by dostavať ten plot :-) V „škôlke“ čiže na K6 všetko nachystané, aj štamgasti už o nás vedia čo sme zač. Tankujem plnú a „teším sa“ na asfaltový mordor.

Zlatno - Jedľové Kostoľany: Veľa - preveľa asfaltu, aspoň sa mi to dnes zdá. Môžem porovnávať, po minulé roky mi to vôbec nevadilo. Teraz? Nekonečné nekonečno! Zhora pečie, zdola sála, nohy bolia (Už? Dáko skoro nie?), kone spoza ohrady sa mi rehocú. Keby okolo žikavskej nádrže nebol plot, tak tam skočím. Ešte aj vietor je do chrbta, cez batoh nič necítim. V pomätení zmyslov nespoznávam, kto mi máva spod kríža. Maťo soráč! Skoro sme si vymenili roly z jarnej Bánovskej stovky, keď som ťa „kriesil“ v lese.

Na hlavnej kašlem na predpisy, idem vpravo, tam je tieň. Do brodu pri Skýcovskom mlyne strkám najskôr nohy (nedobrovoľne), potom hlavu (s radosťou). Nohy uschli kým som prišiel na kontrolu, hlava len zasyčala, účinok ledva na pár minút. Proste hic. V Kostoľanoch tiež zmena k lepšiemu - presunuli K7 z krčmy do kulturáku či čo to tam majú. Pekný bývalý kaštielik, ale najmä tá ochota obsluhy, živá voda je šuviks!

Jedľové Kostoľany - Veľké Pole: Som ako znovuzrodený a hore dedinou dokážem normálne v kuse vybehnúť. Lenže potom zas ten asfalt až na Brezov štál. A slnko! Prežili sme, konečne vpravo vbok pomedzi domy a do lesa. A v lese prameň a vysoko vyvedený, super! Lebo už ani zohnúť sa mi nedá. Ale o kúsok ďalej zas ten hnusný asfalt, ešte aj do lesa ho nadrbali a koľké kilometre!

Zato pod horárňou Krížne cesty pravý opak, po zostupe vychádzam na zvážnicu dopŕhlený a zablatený až za ušami. Tu by som mal jeden návrh: práve tu by sa dala trať vyfáborkovať na krátkom úseku po ceste, napojila by sa na červenú presne na konci toho blbého úseku. Nejde o blato či žihľavu, ale v tej tráve nevidno pod nohy a dosť slizkých šutrov sa tam ukrýva. Veľmi nepríjemný úsek je to.

Na Penhýbli je ďalšia heslová kontrola a aj keď bojujem len s vlastnou lenivosťou, obzerám sa, lebo mám dojem, že ma už - už musí niekto dobehnúť. S „mojou“ skupinkou sa míňame na kontrolách už od K3, ja odchádzam, oni prichádzajú.

Cesta do Veľkého Poľa - tie tiene ako naprotiveň sú zas „proti predpisom“. Dole v krčme sa dozvedám, že Maťo Kais riadne ušiel Ivovi Mudroňovi (skoro pol hodinu v porovnaní s 5 minútami v Kostoľanoch) a druhá dvojka sa rozpadla - Miki Kéri kŕčuje, ak vraj niekoho neukecá na turistické tempo, končí. K9 na 72 kiláku je inak dosť zlomový bod, tu veľa ľudí končí pravidelne - stačí si predstaviť čo ich čaká ďalej s príchodom noci, stačí aj pohľad na profil trate :-)

Veľké Pole - Jarabá skala: Ja sa na tento úsek naopak vždy teším - konečne budem vyššie, bude lepší vzduch, príjemne mäkko pod nohami, ožívam. Tak aj teraz. Dopujem sa pre istotu chémiou, aby sa ľahšie stúpalo na Rúbaný vrch, odkiaľ sa už dobre beží. Aj mi to celkom v tej dnešnej mizérii ide, keď zrazu sa okolo mňa preženie lokomotíva Tomáš Bizoň. Keď ja idem na Šlehu, čo si dal on??? Pod Tríbečom vyzeral biedne. Tiež opustil parťáka, ktorého vraj zradil žalúdok, a ide ako píla. O chvíľu ma ale predbieha zas: nejaký debil tam musel prehodiť fáborky náročky do zlého smeru! Uverili viacerí, Ivan Mudroň tak asi prišiel o striebro. V cieli padla myšlienka, že to bol možno krčmár zdola z dediny, aby získal klientov :-)

Kluskáme smerom na Vtáčnik, fáboriek je tu ako maku, ale tu to bola škoda úsilia, v tom tuneli sa predsa zablúdiť nedá. Krochkám si blahom, míňam odbočku ku studničke, aj keď v hlave mi vŕta pochybnosť, či budem mať dosť vody. Nevýhoda vaku na chrbte, keď sa mi nechce zastaviť a pozrieť sa. Už ani itinerár sa mi vyťahovať nechce, mám dojem, že pred Gričom bude ešte jedna živá kontrola, hádam budú mať aj vodu...

Vtáčnik organizátori olepili igelitom, kontrola je vo vrcholovej schránke, zostup je suchý, paráda. Mraky sú vysoko, slnko konečne nízko. Valím čo to dá, furt mám dojem, že ma každú chvíľu musí Vlado Tejkal chytiť. A ten nikde, zato pri vysielači páni vojaci (K11) a ich fajnéééé chlebíky s pažítkovou pomazánkou. V tom hice dole na nížine som do seba nedostal okrem vody nič. Ešte že sú gely, inak by som umrel už pri tých koňoch.

Jarabá skala - Veľký Grič: Zas ožívam, ako po každej „zastávke v boxoch“. Na behanie je akurát najpríjemnejšia časť dňa, neskôr v noci vraj zas, ako tradične, padla na hrebeň hmla a aj popršalo. Na Grič je to už na skok. Oproti minulým rokom je na poslednom kúsku zmena, konečne značku prehodili do lesa doprava popri kaplnke, netreba ísť doľava po hnusnej zvážnici. Aj tu sa tá P100 skrátila :-) Rado, ja by som to premeral!

Veľký Grič - Handlová: Čerešnička na záver, ktorá sa ani pri najlepšej vôli nedá nežne nazvať zablateným turistickým chodníkom, bola vďaka počasiu tento rok mimoriadne chutná! V móde je teraz Spartan race, ale to je len slabý odvar záveru P100. Niektorí od radosti, že sú skoro v cieli, skákali dole tým žľabom parakotúle.

Potom síce už len nudná betónka, ale prekvapenie na koniec: zas skrátenie trate!!! Lebo ako je to na Slovensku zvykom, dohody sa nedodržujú, keď je na obzore lepší kšeft a cieľ musel byť na poslednú chvíľu presunutý. Rado priznaj, koľko šedín ti pribudlo? Inak to gymnázium, okrem toho že je bližšie, má aj nespornú výhodu, že sa tam dá osprchovať. Zombie párty sa mohla rozbehnúť!

V cieli: Takže to napriek pár malým kufrovaniam vyhral Martin Kais, veľký talent ultrascény. Len či nie primladý na takéto štreky? Lanský rekord skresal takmer o pol hodinu na 11:12. Gratulujem a do budúcnosti želám najmä pevné kĺby. Druhý Martin Kovaľ to dal za 11:50 a tretí Ivan Mudroň za 11:56. Prvá žena tentokrát tabuľky neprepísala, Radka Paulínyová prišla po 16 hodinách a 10 minútach od štartu. Za ňou tesne Vika Drenková (16:20) a tretia Zuzana Alexanderčíková (17:48). Medzi vojakmi vyhral Stano Skladaný za 14:45.

Samozrejme, že o časy išlo len menšine účastníkov, ostatní si to prišli najmä užiť. Takým to počasie v prvej polovici muselo pripadať skoro ideálne nie? Celkovo z asi 240 odštartovaných (pár prihlásených neprišlo na štart) sa dopotkýnali do cieľa asi dve tretiny.

Šéf akcie Rado nahadzoval priebežné aj celkové výsledky v reálnom čase na internet priamo z „infocentrály v kancelárii pretekov“, to bola ďalšia inovácia najmä pre pokoj ustráchaných mamičiek. Isto som ešte na dáke vylepšenia zabudol, ale bolo ich toľko, že pardón! Aha, napríklad že každý musel mať svoj hrnček, aby sa nemíňali plastové, výborná myšlienka!

Takže na samý záver už len veľká poklona organizátorom a o rok možno zas: Do zaprasenia pod Gričom!

Rišo Pouš

Všetko ostatné podstatné je na stránke P100

Fotky Ponitrianska stovka 2014

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Ponitrianska stovka 2014
Jano 21.09.2014
Riso, citim s tebou, dal si si zase zabrat a preto ti posielam mailom pozdrav z Oktoberfestu, to je tiez zaberak,ale na pecienku. A s viacej treningom si stale horsi :):)

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri