Nízkotatranská stíhačka 2015

Kto sa ešte pamätá na „tropickú“ NTS 2011? Predpoveď počasia vtedy hlásila dennú maximálku 36°C. Prečo to spomínam? Lebo na sobotu 18.7.2015 to bolo 37°C. Čiže počasie ako cez kopirák, len trochu „intenzívnejšie“ skopírované: nielen teplejšie, ale aj väčšia pravdepodobnosť „elektroliečby“ popoludní. Gastronomickou terminológiou povedané, počasie sa zachovalo ako dobrý šéfkuchár a vymyslelo, ako pripraviť tvrdé a šľachovité „ultramäso“ do požívateľnej podoby. Recept je jednoduchý: dopoludnia pár hodín podusiť vo vlastnej šťave, chvíľu nechať odležať v tieni a následne prudko (priam bleskovo) opražiť do chrumkava. K poslednému bodu sa našťastie nedostalo, ale o tom neskôr, teraz zaradom, od piatku do nedele. Keďže všetko objektívne je na FB a webe Stíhačky, dovolím si zopár subjektívnych dojmov.  A hneď na začiatok zdrvujúca kritika:

V pondelok ráno si v BB idem kúpiť banány a vidím, že dáki dvaja v oranžových tričkách berú z regálu všetky!!! Akoby si nemohli dopestovať vlastné tam na juhu, v tomto teple... A keby len banány! Logickou úvahou zisťujem, že to musia byť ajťáci, lebo na parkovisku riešia algoritmus „3D Tetris“: ako do plného auta naložiť ešte dva plné nákupné vozíky. Nachádzam ich znova večer v Telgárte, ako nákladom plnia školské chodby (To zas bude obžerstvo!). Ale to už mám za sebou cestu klimatizovaným busom = v Telgárte nabrať chladný vzduch (asi 34 °C), s ním zísť do Brezna, otočiť sa a nabrať prehriatych cestujúcich (priemer 36,5°C).

Tak zas po roku v miestnej škole – pôvodne malo byť epicentrum za dedinou v „resorte“, ale nejaké kapacitné problémy sa vyskytli... Prezentácia: tradičná v tom štýle, že foťák ako povinná výbava nestačí. Argument „čo nemám, nepotrebujem“, tiež nezaberá. Musíme vytasiť aj telefóny a žneme obdiv: dve (funkčné) Nokie 3310 už asi tak blízko seba nikde vo vesmíre nie sú. Spišská borovička po úspešnej prezentácii ide, niektorí noví účastníci spoza hraníc vyzerajú prekvapene. A čo? Dezinfekcia predsa... Aj pol buffky na hlavu fasujeme, na výber jesto... Inak na chodbe je super nástenka: kompletná ultrabežecká kolekcia nejakej novej domácej firmy na rok 2016:

V triedach je v noci dáko prázdnejšie, niektorí predsa len spia v tom „resorte“. A noc je teplá, suchá, tak viacerí aj na tráve okolo školy. Na Telgárte to je dosť risk myslím, aj keď asi nikoho do rána neukradli. Jo a brífing som skoro zabudol: tradične ajťácky premakaná .ppt prezentácia o čom to bude, myslím že na poslednú chvíľu Ľubo aj odradil nejakých ľudí, lebo plný počet dvojíc ráno neodštartoval. Novinka – namiesto megafónu do ruky strojovňa na kolieskach, teeeda!

Ráno o piatej rojenie pred školou, presun dole dedinou a po výstrele najrýchlejší úsek pretekov - prebeh „indiánskej“ osady. Indiáni ako vlani len prekvapene kukajú, ale pozor, oni sa raz na nás pripravia! Smer Šumiac po „cyklotrase“ s trávou miestami po pás, až odtiaľ kolmo hore na Kráľovu Hoľu, ako vlani. Dobré na rozohriatie. Šumiac sme trochu asi prebudili, šteká to aspoň dvojhlasne z každého dvora – a žiadne palácové pinče, 50kg a viac každý kus. Hádam tu majú pevné brány. Také čeľuste majú iný stupeň kompresie ako tie krikľavé podkolienky, čo už má asi každý :-)

Stúpame, obloha čistý plech, s výškou stúpa aj teplota, nemalo by to byť opačne? Už na K1 (Šumiac) a K2 (Hoľa) sa dá vypočítať matematická závislosť, že čas strávený na kontrole je priamo úmerný výške čísla kontroly.

Na Holi vľavo vbok, slnko do chrbta, zatiaľ aj príjemný vetrík, kvalifikačný šprint na 40km začína. Za Bartkovou ale koniec selanky, ide sa dole a do lesa. Andrejcová = čistá provokácia, domáce palacinky s čučoriedkami!!!

Prvý skutočný mordor nastáva v stúpaní na Veľkú Vápenicu: slnko ma mláti po hlave, od vypareného kosodrevinového oleja hustne vzduch a čoraz ťažšie je preraziť ho, gravitácia sa zvyšuje, nohy sa odmietajú prepnúť z režimu „zostup“ do režimu „výstup“. Po dvoch hodinách od štartu? No to bude deň... Druhý mordor v stúpaní z Priehyby na Kolesárovú: rovnaký scenár, akurát predbiehame prvých stratencov, ktorí sú viac rozmontovaní ako ja. Aj baterka vo foťáku už sa hádam potí...

Aj zostupy sú tu obľúbenou zábavou – najmä tipovanie, do čoho stúpam, keď si nevidím pod nohy pomedzi malinčie na dno „chodníka“. Organizátori, prosím vás, nedokážete to tu prebehnúť motorovou pílou a krovinorezom??? Veď si berte príklad z lesákov, ktorí asfaltujú a buldozérujú o106 :-)

Teplo sa mení na predpeklie, na kalamitných holinách vypráža a cítim sa ako v saune, počasie aplikuje svoj recept úspešne. V traverzoch okolo Ramže detto – veď sú perfektne otočené na juh a ukážkovo odlesnené. Každá mláka poteší, aj tá pod Havraňou Poľanou, aj ten žliabok pod Vrbovicou. Sú to silnejšie lákadlá ako palacinky a to je čo povedať! Našťastie tesne pred Ramžou sa slnko prvý raz ukrýva za bleskovo rastúci kumulus a o pár minút už to sprava spoza hrebeňa dudre. No obchádza nás to, aspoň podľa vzďaľujúceho sa zvuku (si myslíme).

Ale dojem klame – na Čertovici najprv registrujem známe tváre, ktoré mali byť už hodinu odtiaľto preč, až potom príčinu: preteky sú stopnuté, do hrebeňa za Lajštrochom bijú blesky. Len štyri dvojice boli také rýchle, že búrke ušli. Tá najrýchlejšia stíhačka ale vletela priamo medzi blesky, tak sa radšej na chvíľu učupila v kosovke a potom sa vrátila nazad na Čertovicu – a odstúpila z prvého miesta, smola... Hore to vraj miestami bolo o život. Ostatné tri dvojice to obišlo (išli trochu neskôr), tak ich stopla až Štefánička, kde zakempovali na dobré dve hodiny. Na Čertovici sa zatiaľ začali „čerti ženiť“, stvrdli sme tam (doslova) skoro na tri hodiny a niektorí pomalší tvrdli aj v sedle Za Lenivou – to už bili blesky všade okolo. Výhoda pre nás? Poriadne sme vyžrali krmelce, na afterpárty pre organizátorov toho moc neostane :-)

Dôsledky: zrušená eliminácia aj NTS 62 pre nepostupujúcich na dlhú trať, lebo veľa dvojíc to na Čertovici zabalilo. Propagačné drísty pamätníka prvých stíhačiek (keď sa štartovalo aj končilo neskôr) o kráse nočného hrebeňa a svetle hviezd asi veľa ľudí nepresvedčili. Ani argumenty, že je predsa jedno, či prídem do cieľa o desiatej alebo o jednej v noci, či nie? S plným bruchom a mokrými nohami sa ťažšie kráča/beží, ale kto chce, nech si ide ďalej.

Po mohutných konzultáciách s „našimi doma“  (Ako je tam? Neprší?) aj s SHMU a po ešte mohutnejšom zaklínaní Dia, Thora, Peruna a iných zodpovedných sa nakoniec počasie umúdruje (keďže väčšina ultras sa nevie, v duchu hesla „múdrejší ustúpi“) a o 15:45 sa každých 30 sekúnd vydáva do bitky o „druhú etapu“ 18 mužských a len tri žensko/mixové dvojice. Tesne pred plánovaným ukončením kontroly, takže v podstate sa ani harmonogram nemusí moc meniť. Intervaly preto, aby sme sa vraj nepohlušili v blate na zjazdovke. Toto nie je Spartan, ale slušne vychovaný masochizmus! Čisté časy nik nerieši a orgovia zvlášť nie, bolo by nemožné dať to presne a objektívne dokopy. Takže od svojho času vo výsledkoch nech si každý odráta, koľko presedel na kontrolách. Poradie sa tým vraj nejako výrazne nezmenilo, tak čo? Aj to patrí k špecifikám týchto pretekov – aj keď počasie ich takto „upravilo“ po prvý raz. Hádam to nebude do budúcnosti príliš často pravidlom...

Ťažko sa po troch hodinách pri krmelcoch stúpa na Lajštroch... Ale čím sme vyššie, tým je nebo čistejšie a teplo menšie, tak ako pokropení živou vodou (z posledných zablúdených mráčkov, aj dúha bola) letíme zo Štefáničky po kameňoch v ústrety zázračnému „kamennému čaju“ pod Chopok. Predbiehame všetkých, čo si dovolili predbehnúť nás. Víta nás pokrik „Kde sa toľko flákate?“, tak sa nezdržujeme a letíme ďalej. Predbiehame ďalej, ale predčasná radosť! Stíhačka naráža do steny zvanej Kotliská, mení sa na dýchavičný dvojplošník  a predbiehanie prebieha zas, len  v opačnom garde a tentokrát definitívne. Chabenec to isté, odtiaľ našťastie z kopca a dlhóóó... Z kopca som ešte aký – taký frajer, do kopca mŕtvola. Môžem len rozmýšľať, či sú za tým stafylokoky, MF100 alebo tá dopoludňajšia sauna... Asi zo všetkého trochu, tak neriešim, plazím sa čo to dá. Tempo sa mení na pozvoľne spomaľujúce, krízy (stále dlhšie) sa striedajú s nekrízami. Matúš, musíš strpieť moje zmeny tempa, lepšie to už nebude, soráč!

Pod Latiborskou Hoľou máme krásny západ slnka, pod Košariskom už čelovky na hlavách. A v bruchu poslednú poistku – čarovné chemické lektvary, ktoré nás majú preniesť cez posledné prekážky: Prašivú a Kozí chrbát. S čelovkami máme lepší prehľad o súperoch – doháňateľoch. Doháňajú nás pravidelne a neúprosne, len aby to aspoň boli chlapi a nie tie dve superbaby, čo to idú vyhrať :-)

Nakoniec o pár minút odolávame „ženskému náporu“ a už v nedeľu (po necelých 17 hodinách čistého času od štartu) pristávame na „letisku Donovaly“. Matúš celkom v pohode na voľnobeh, ja „s prázdnou nádržou“ a s motormi, ktoré vysadzujú. Aspoň že autopilot je OK :-) Prvý raz som bol na Stíhačke ten slabší z dvojice, išiel som „hranu“ skoro celý čas a aj tak to bolo pomalé, potrápil som sa dosýta. Parťákovi veľká vďaka za trpezlivosť, veď uvidíme, čo bude o rok. Nič nie je také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie :-)

Pod cieľovou bránou cieľový hurhaj a spišskej ešte ostalo, cítiť ju :-) Nakoniec pristáva 14 mužských a  tri žensko/mixové stíhačky, posledná o pol šiestej ráno. Prvý raz v histórii Stíhačky prišla do cieľa a aj vyhrala čisto ženská nadzvuková mašina, pilotovaná Silviou Petrjánošovou a Lindou Beniačovou. Medzi mužmi v skyrunningu aj u nás stále viac „tvrdia muziku“ bratia z ČR – tentokrát to boli Petr Žákovský a Stanislav Najvert. Časy ťažko porovnávať s minuloročnými kvôli tej búrkovej prestávke, ale to nerieši nik. Škoda, že medzi dvojicami, ktoré nedokončili, bolo aj pár favoritov. Ale stane sa a podmienky boli miestami fakt extrémne. Len pre nás pomalých to bola výhoda, lebo konkurencia bola zas tvrdšia – skončili sme s lepším časom na horšom mieste ako vlani, a tak to má byť.

Na čo nesmiem zabudnúť, je poďakovanie organizátorom – dokopy ich bolo asi 50, čiže jeden na dvoch pretekárov a to už je iný luxus na takéto „malé rodinné“ podujatie. „Zdravé tradičné jadro“ ako základ a preveľa dobrovoľníkov, medzi ktorými boli aj organizátori iných stoviek. Fungovalo to ako švajčiarske hodinky. Že to vidieť na servise pre pretekárov, spomínať netreba. Stíhačka sa jednoducho správa presne ako pred siedmimi rokmi, keď odštartovala „ultrašialenstvo“ na Slovensku – všetkým ukazuje, ako sa to má robiť a posúva úroveň ultramasochizmu stále vyššie. Len niektorí majú vďaka tomu stále menej spánku a viac zahmlený pohľad, že náčelník?

Tak zas hádam o rok a už konečne pošlite do Hiadeľského sedla toho sľubovaného psychiatra, myslím že by mal dosť živého materiálu na štúdium.

Rišo Pouš