Na Mont Blanc ostrohou Brenvy

17.09.2020
na-mont-blanc-ostrohou-brenvy

Ak by vám dnes vaše dve 20 ročné kamarátky povedali, že sa rozhodli pre výystup na Mont Blanc jednou z lezeckých ciest, možno by ste sa nad tým na chvíľu zamysleli, ale potom si poviete, veď čo. Isto si všetko dobre pozreli, veď internet je plný dostupných informácií všetkého druhu. Ubytovanie a doprava na miesto činu je to najmenej. Najmú si jedného z tisícov vodcov čo pôsobia v danej oblasti a ide sa na vec. Ostáva už len tešiť sa na fotky a statusy na sociálnych sieťach. Pohoda.

V totmo príbehu je ale rok 1988. Kto si ho nepamätá, prípadne ho nezažil: je hlboký komunizmus. Cestovať sa dá akurát tak k babke na deninu vlakom. Auto nemá každý ale každý je pionierom alebo zväzákom. Ak si dobrým komunistom, sem tam sa ti podarí vycestovať do Juhoslávie k moru. Ak máš dobré styky tak aj niekde inde, ale to je zriedkavé a veľmi zložité. Internet neexistuje, telefón len vytáčací a ten tak isto nemá úplne každý. Miesto mailov a sms sa píšu listy. Informácie o všetkom sú obmedzené a skreslené. Lezecký materiál takmer žiadny, ak tak po domácky vyrobený. Je tu ale veľké odhodlanie a sen, ktoré stáli aj na začiatku tohto, pre mňa výnimočného počinu.

Nasledujúci príbeh som napísala podľa rozprávania Zdenky Ballovej /v tej dobe Vraniakovej / a jej kamarátky Janky Mutišovej /v tej dobe Čižmárovej/. Dvoch nadšených horolezkýň a veľkých milovníčiek hôr.


 

,,Je to nádherné a pre mladého človeka tak trochu nevyhnutné mať plán. Pre mňa bol tento štít štítom, o ktorom som sníval a táto túra sviatkom mojej mladosti. Mladosť musí mať tajomstvo, aby mohla žiť.ʺ

Gaston Rébuffat, Hviezdy a búrky.

 

Dolinou_Vallé_Blanche_na_chatu_Fourché
 

 

Dnes si už presne nepamätá prečo chceli ísť práve na Mont Blanc a práve touto cestou. Bola v tom trochu aj ich kamarátka ktorá ich nadchla pre tento plán a ktorá nakoniec z celej výpravy musela odstúpiť kvôli zdravotným problémom. Vedeli, že táto cesta existuje a vysnívali si ju ako ženský výstup. Tento sen sa ich úplne zmocnil. Vtedy to bolo takmer nemožné a to po úplne všetkých stránkach, vybrať sa na takéto miesto, za hranice na západ do kapitalistickej cudziny. Predchádzalo tomu obrovské množstvo byrokracie a poväčšine neúspešných vybavovačiek.

Oni boli dve kamarátky, ktoré sa zoznámili v horolezeckom oddiely HO Lokomotíva Banská Bystrica. Dievčat tam samozrejme nebolo veľa a zohnať parťáka na lano nebolo ľahké. Začali liezť spolu, vtedy to bola rarita. Bola to dobrá škola, keďže boli odkázané samé na seba a to im pomohlo získať v horách veľa cenných skúseností a hlavne istoty. Nespoliehať sa na iného ale v prvom rade sám na seba. Keď prišiel nápad dosiahnuť vrchol Mont Balncu cez ostrohu Brenvy mali už niečo za sebou čo sa týka horolezeckých výstupov a lezeckých skúseností. Bola to však zároveň aj veľká neznáma. Informácie o tejto ceste mali len z ústneho podania, pár fotiek a niekoľko obrázkov nájdených v knihách z knižnice.

Odhodlanie a nasadenie však boli vysoké a povedali si, že pre to urobia všetko čo bude v ich silách. Najprv bolo nutné vybaviť devízový prísľub-potvrdenie na výjazd z krajiny a zároveň povolenie na predaj cudzej meny. To sa nakoniec po rôznych peripetiách podarilo. Takáto cesta samozrejme niečo stojí a v tej dobe to platilo stonásobne. Už pol roka vopred preto obe chodili takmer každý deň po práci natierať obrovskú strechu na vtedajšej základnej škole na Kuzmányho ul. v BB. Kto pozná túto budovu vie, že to nebola zrovna jednoduchá práca. Samé dve si týmito výškovými prácami zarobili na väčšinu ,,expedícieʺ. Termín sa blížil, bolo treba vyriešiť dopravu. Veľkú časť zárobku minuli na prenájom auta z požičovne. Bola to Škoda 120L. Keďže ceny za hranicami boli vtedy pre našinca z ost bloku extrémne vysoké a devízy, ktoré si mohli kúpiť boli úplne smiešne, riešilo sa to tak, že auto sa nabalilo plné na prasknutie kanistrami benzínu a stravou na celý pobyt. Nakoniec nadišiel deň odchodu. Bol to začiatok septembra 1988 keď samé dve vyrazili na cestu-smer Švajčiarsko. Zdenka mala v tom čase 21 rokov a kamarátka-spolulezkyňa Janka Čižmárová 25 rokov.


 

,,Takto sa rodia zo snov veľké radosti nášho života. Ale vždy treba snívať. Snom dávam prednosť pred spomienkami.ʺ

Gaston Rébuffat, Hviezdy a búrky.

 

Bivak_Fourche

 


 

Ich prvé kroky smerovali do Švajčiarska do oblasti Bernina, kde bývala ich kamarátka. Tu si urobili aklimatizáciu výstupom na vrchol Pitz Palu. Povolenie na výjazd mali na 21 dní, takže si museli všetko veľmi dobre rozplánovať aj s časovou rezervou. Ak by napr. nevyšlo počasie celý plán by stroskotal. Po aklimatizácii sa presunuli do Chamonix. Financie im vystačili len na ubytovnie v kempe na okraji. Museli vystihnúť okno dobrého počasia a počas neho hneď nastúpiť. V tej dobe samozrejme neexistoval internet kde by bolo možné pozrieť si aktuálnu predpoveď počasia. V Chamonix bola informačná kancelária, kde každý deň vyvesili aktuálne počasie na niekoľko dní vopred. Táto predpoveď bola veľmi presná a spoľahlivá. Keď nastali takéto vhodné podmienky, pobalili sa. Času bolo málo.

Chcela by som sa ešte vrátiť pár vetami k vtedajšej výstroji. Vetné spojenie ,,Pobalili sa.ʺ nezahŕňa úplne prene to isté čo dnes. Na presnú váhu ich batohov si už nespomínajú, bolo im to vtedy jedno. Všade okolo nich boli vysnívané hory a na inom nezáležalo. Obrovský batoh bol toho súčasťou. Pokúsim sa opísať ich približný obsah. Ťažko zohnané lano malo dĺžku 45 m a vážilo o dosť viac ako dnešné 60 metrové. Keď zmoklo bolo ešte ťažšie a tvrdé ako kábel. So sebou mali len dve šróby do ľadu, ktoré sa im podarilo požičať na poslednú chvíľu. Mačky klasické ťažké kovové šnurovacie, skoby, kladivo. Varič a jedlo na viac dní – poväčšine klasické konzervy. Čakany požičané z horskej služby. Veľký fotoaparát na film. Spacáky a páperové bundy si ušili samé doma na stroji. Čiapky a svetre štrikované doma z vlny.

Na nohách komunistické kamaše aké sa vtedy nosili všade. ,,Ľadovcové rukaviceʺ, ktoré možno vidieť na fotkách sú taktiež ručná samovýroba. Slnečné ,,ľadovcové okuliareʺ boli klasické zváracie okuliare. Janke sa podarilo požičať od kamarátov z Tatranskej horskej služby pravdepodobne prvú vtedajšiu Goratexovú súpravu, taže mala aspoň nejakú pokrokovejšiu časť oblečenia. Komunikácia s domovom prebiehala tak, že sa na stiedačku raz jedna raz druhá ozvývali domov z telefónnej búdky. Potom jeden večer zavolali domov, že sa najbližšie štyri dni neozvú. Veľmi dobre vedeli, že sa do tohto termínu musia vrátiť, inak sa doma všetci zbláznia a rozbehnú pátraciu akciu.


 

západ_slnka_pred_2._bivakom

,,Štíty sa nemenia, sú stále pekné: také pekné, ako ich vidia naše oči, ale predovšetkým naše srdce. Ja som už roky sníval o tejto stene, preto mi ani tak nejde o obyčajný výstup ako o objav. Robiť výstupy, to nie je iba liezť a mať rozhľad, ale v každom výstupe je aj tajomstvo.ʺ

Gaston Rébuffat, Hviezdy a búrky.

 

 


 

Nastúpili do lanovky, ktorá ich vyviezla na Midi. Pokračujú pešo dolinou Vale Blanche. Na bivakovaciu chatku Fourche musia vyliezť po zamrznutom firnovom svahu. Na súčasných fotkách z tohto miesta vidno, že ľadovec už značne ustúpil a na chatku sa teraz lezie po skale. V tom čase tam vládli zimné podmienky a  liezli tam naviazané na lane s mačkami. Samotný výstup ostrohou Brenvy začínajú o 2.00 v noci za tmy. Zlania z chatky na ľadovec, ktorý musia prekonať v noci, pokiaľ naň ešte nesvieti slnko. Nastupujú na samotný hrebeň Brenvy.

Hrebeň je rôznej náročnosti. Záleží samozrejme od konkrétnych podmienok. Veľa ľudí sa o tejto túre vyjadruje, že je to skôr ,,choďákʺ alebo vysokohorská túra ako horolezectvo. V čase keď absolvovali tento prechod bol hrebeň ľadový, v zimných podmienkach. Liezli s mačkami, cepínmi, naviazané na lane. Celý čas sa istili, nechceli urobiť žiadnu chybu. Tým ale stratili aj dosť času a najťažšie miesto preliezli už po tme. Bolo to dosť riskantné a aj preto sa rozhodli pre bivak tesne pod vrcholom.


 

,,Keď sa deň končí, alpinista si nájde nejakú plošinku, zatlčie skobu, priviaže sa na ňu. Po tvrdom a akrobatickom úsilí počas výstupu rozjíma ako básnik, ale oveľa väčšmi než on pocituje jednotu svojho života so životmi vrchov. Musíme prežívať noc a hory nie len ako diváci. Poznám to divadlo naspamäť, no zakaždým ma rovnako púta a tak trochu dojíma. Tajomstvo skál a noci! A kým sa zemeguľa otáča a ľudia spia, nejeden z nich sníva o svojom štíte. A nakoniec sa po našej lavici rodí deň, je to najchladnejšia chvíľa noci, čas bez farby a bez tieňa, čas keď sa oceľ čakana lepí na prsty.ʺ

Gaston Rébuffat, Hviezdy a búrky.

 

 


 

Vstávajú za mrazivého rána. Ľad na hrebeni za nimi sa leskne vo vychádzajúcom slnku. Až teraz vidia ľadovú trasu po ktorej ešte za tmy preliezli až sem. Pred nimi su obrovské rešpekt vzbudzujúce seraky vystupujúce z vrcholového hrebeňa. Na Mont Blanc to už odtiaľto nie je ďaleko. Okolo 9.00 stoja konečne na jeho vrchole. Je 10.september 1988. Dobrodružstvo však ešte nekončí. Čaká ich zostup normálkou cez Maudit a Tacul. Po ceste dole prekonávajú množstvo trhlín na ľadovci. Pri preskakovaní jednej z nich im do nej padá batoh, v ktorom sa nachádzajú okrem iného všetky drahé požičané súčasti výstroja z Tatranskej horskej služby.

Je im jasné, že bez batoha sa domov vrátiť nemôžu a začína sa záchranná akcia na jeho vyprostenie z hlbokej trhliny. To im zaberá cez štyri hodiny času. Nakoniec s nastávajúcou tmou, kvôli bezpečnosti sa opäť rozhodnú pre bivak na ľadovci. Tentokrát bez vody, ktorá im došla ale s výhľadom na Midi, ktoré svietia celú noc pred nimi. Ráno sa dostávajú k lanovke, kde si kúpia najdrahšiu minerálku vo svojom živote. Práve včas – platnosť lístka na lanovku končí akurát v ten deň.


 

Hneď po príchode do kempu treba myslieť na návrat domov. Platnosť doložky na vycestovanie sa končí o pár dní. V tom čase sa tam nachádza aj časť Československej horolezeckej reprezentácie. Jeden z jej členov sa im ponúka, že im odšoféruje auto po francúzsko-nemecké hranice, aby si oni po výstupe oddýchli a vyspali sa po ceste v aute. V noci pri prestávke v Štrasburgu ochotný no trochu roztržitý šofér  necháva auto nezabrzdené v kopci a to nakoniec skončí v podchode, kde sa zvezie dole po schodíkoch. Do rána sa čaká na žeriav, ktorý auto vytiahne a potom celý deň na servis a nie zrovna lacnú opravu auta. Nasleduje happy end. Na poslednú chvíľu prechádzajú štátnu hranicu.

Rozhodla som sa dať na ,,papierʺ tento krásny príbeh. Má výročie a zaslúži si to. Je opäť september, rok 2020, tridsaťdva rokov po, iná doba. Vtedy to boli výkony, ktoré sa robili skôr pre vlastnú radosť ako pre prezentáciu samého seba vo virtuálnom vesmíre. Či to bola hodnotná túra alebo nie nie je dôležité. Spomienky a láska k horám ostávajú.


 

vrchol_Mt._Blanc_10.09._1988

,,Na verejnosť sa ide väčšinou len s tzv. hodnotnými túrami. Hranica medzi hodnotnými a inými túrami sa určuje subjektívne. Obyčajne, čím je výstup ťažší a riskantnejší, tým je túra hodnotnejšia. Protikladom hodnotných výstupov sú asi túry bezvýznamné. To sú výstupy, ktorými sa životopis alpinistu nedá veľmi okrášliť. Ale aj počas takýchto túr treba často nasadiť všetky svoje schopnosti, ísť až na doraz. Doraz má pre každého inú výšku a hodnotu. Ja som sa v horách často flákal, ale aj tvrdo bojoval. Bol som celý život šťastným zberateľom bezvýznamných výstupov. Horolezectvo bolo a je pre mňa viac zážitkom ako neprestajným a zaťatým pretekom za výkonmi. Preto sa v mojich spomienkach vyhýbam popisu túr a menám vrcholov, radšej spomínam na zážitky, či už veselé alebo smutné.ʺ

Alexander Luczy, Spomienky na Tatry a exil.

 

 Podľa rozprávania Zdenky Ballovej spracovala Sisa Jahnová

 

Fotky Na Mont Blanc ostrohou Brenvy

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri