Ako sme počmárali Smrekovicu

To bolo takto: Hneď ako som sa vrátil v sobotu z postarktického hrebeňa VF, čakala ma spáva od nemenovaného I. M., či mám plán na nedeľu. Akurát vhod prišla, lebo som akurát začal špekulovať, lebo nedeľa mala byť konečne ľudskejšia. Počasím. Slovo dalo slovo a v nedeľu ráno som sa viezol – jooooj ako fajn, keď nemusím riešiť spoje. Akurát raz som si zahrešil, keď som si spomenul, že sľubované reťaze som zabudol vziať. Ale čo, veď sneh na ceste ak bude prekážkou pre auto, pre lyže nebude. A ideme na pohodu, nie na čas. Cestou obzeračka modrobielych horizontov malo- aj veľkofatranských, ale sme vedeli, že je to krása len z diaľky. Nad lesom ľadovo a nebezpečno. Lebo na ten ľad padlo a bolo zo severu prefúknuté a naukladané nestabilné biele páperie pri nízkych teplotách. V nižších polohách zas snehu málo, preto stratégia znela ísť tam, kde je prášok, ale bezpečný. Teda do riedkych lesov na ich hornej hranici – a to spĺňala Smrekovica a jej okolie priam dokonalo. Že som tam bol včera? Nevadí, len som prebehol, tentokrát to tam pokrižujeme hore – dole a poriadne počmárame!

A už sa autíčko štverá, aj mu to najskôr ide, ale za jednou zo serpentín stráca priľnavosť, predsa len nie je to štvorkolka. Ale neva, otáčame, parkujeme a po vlastných rozohrievame telá po ceste. Na ďalšej serpentínke rovno po modrej a krajina okolo krásnie, stromy rednú a vpredu sa týči Skalná Alpa. V sedielku pod ňou síce fučí, ale hore na vrchole už nie - tak vychutnávka výhľadov a prvých oblúkov. Smer juh, do strmého, ale len kúsok, pod nami sa škľabí hnusná základovka. A sneh na slnku napriek tej kose už vlhne. Tak nazad hore a druhá lyžba už po zelenej turistickej, už v suchom prášku, už viac na západ, do sedielka v lese. Krátke, ale fajné.

Tretí raz hore a špekulácie, kam ďalej – čumíme, že na blízkom Dvorisku sa moce zo päť ľudí, skade sa tam vzali? Ale tam je to placaté, my si chceme po prechádzke dáke oblúky užiť. Tak nazad kade sme prišli, lebo cesto uod auta sa na nás spod Smrekovice usmievala takmer nepopísaná „zjazdovka“. Cieľ je jasný a po krátkom výšľape po hrebeni odbočka doľava a najkrajšiáááááááá lyžba dňa! A asi aj najdlhšia, aj keď tu sú všade len také kraťasy. Ale takéto to bolo fajnéééé:

No čo ďalej? Času aj chuti ešte jesto, tak ideme pozrieť na druhú stranu, pod Jánošíkovu kolkáreň. Aj sme pozreli, aj sa nazad vrátili, ale až doma som si uvedomil, že sme aj nižšie po rúbanisku zlyžovať mohli. Tak nabudúce... Takže sme už len pri poslednom naliepaní trochu pozavadzali autám, ktoré sa štverali hore, vydupali sme k hornej stanici vleku a v poslednom parádnom prášku sme sa spustili do záveru Vyšného Matejkova, zas na tú modrú značku. Paráda modrobiela! A už len odjazd po nej – rýchlo a zbesilo dole po ceste, tie vari dva kiláky k autu. Na parádu deň! A neviem čo všetci nadávali na ľad, vietor a lavíny, stačilo si len vybrať správnu lokalitu, hehehe.

Rišo Pouš

P.S. Na Smrekovici nie je všetko len pekné. Keby chcel niekto vedieť prečo, TU je jeden fundovaný pohľad.